Teraz nemám na mysli partnerské vzťahy. Tie sú premenlivejšie ako počasie. Mám na mysli lásku medzi človekom a jeho najlepším priateľom - psom. Nie náhodou sa toto pomenovanie dostalo do našich slovníkov a udržalo sa v ňom celé tisícročia. Pes je stvorenie, ktoré vám môže darovať viac, ako len spoločnosť, zdravší život a nevinný pohľad.
Pred štyrmi rokmi som konečne vyhrala svoj celoživotný boj a rodičia mi dovolili osvojiť si psa. Detský sen v podobe zlatého retrívera sa odrazu mal stať skutočnosťou a ja som tomu stále nemohla uveriť. Ale bolo to tak. Stála som pred najťažším rozhodnutím vo svojom živote. Ktorý je ten správny pre mňa? Tento malý, čo ani nevie stáť na nôžkach? Bože, aký je krásny. Alebo ten, čo si práve močí uši v miske s vodou? Alebo iný?
Človek by si v takýchto situáciách najradšej zobral domov všetky šteniatka. Každé je krásne, malé, ale takisto má v sebe niečo, čo ho odlišuje od ostatných. Spomedzi šiestich uchádzačov o domov a teplo v mojom náručí, som si nakoniec vybrala toho najkrajšieho. Ale vo finále sa novým členom našej rodiny stal úplne iný pes.
Bola to láska na prvý pohľad. Namiesto hryzenia na naťahovania sa s hračkami, ktoré boli pre tieto šteniatka až akosi neprirodzene veľké, si Bak vybral na hranie moju nohu. Natiahol svoje drobné labky smerom dohora a vyžiadal si moju pozornosť. Keď som ho zobrala do náručia, prekvapilo ma, že sa nesnažil ohrýzť mi všetky nechty a zbaviť ma kože na prstoch ako jeho súrodenci. Práve naopak. Pritúlil sa ku mne a svojim drobným jazýčkom mi dal najavo svoju náklonnosť. Už v tej chvíli som vedela, že čo i len priblížiť sa k inému šteňaťu by bol pre mňa neodpustiteľný hriech. Prilepil sa na mňa ako ploštica a ja som už jednoducho nemohla odísť sama.
Naša už teraz dosť veľká rodina sa rozrástla o nového člena. Ten si vyžadoval mnoho pozornosti, ústupkov a pravidelný režim, ktorému sa musel prispôsobiť každý jeden z nás. Dodnes nezabudnem na bezsenné noci strávené s dva a pol kilovým šteniatkom na prsiach, ktoré nemohlo zaspať bez toho, aby počulo moje srdce. Na víkendy, keď som rovno z nočnej chodila na cvičisko, pretože som z neho chcela vychovať inteligentného psa. Nezabudnem na naše prvé spoločné Vianoce. Vtedy sa do našej rodiny opäť vrátila detská radosť.
Aj keď sme kvôli nemu museli v našich životoch urobiť mnoho zmien, vďačíme mu za veľa. Naučil nás chodiť von, keď prší, tešiť sa z maličkostí a myslieť na potreby iných. Nie len na vlastné pohodlie.
Ako však pribúdali roky, bolo nás doma stále menej. Otec odišiel za prácou do Čiech, brat našiel svoje útočisko v Bratislave. Keď sme so sestrou dokončili strednú školu, mňa vietor zavial na Východ, ona sa usídlila na opačnej strane Slovenska a rok na to, ju tam nasledoval aj ďalší brat.
Dnes je už môj Bak pes z hlavného mesta. Veľa som sa naplakala. No musí to tak byť. Je preňho lepšie, keď sa môže stretávať s viacerými členmi rodiny. Ale stále to bolí.
Hovorí sa, že spravodlivosť je len v pekle. V nebi je milosť a na Zemi kríž. No ja viem, že keď príde náš čas, opäť budeme môcť byť spolu. Je nám to súdené.
