Prežívala si s nami všetko. Prvé kroky, neskôr prvé obrázky s venovaním, prvý školský deň, prvé písmenká, ktoré si sa s nami rada učila znovu, prvé lásky, prvé preplakané noci kvôli rozchodom. A teraz sme po prvý krát preč z domu. Byt odrazu zostal akýsi prázdny. A tebe každý kútik čosi pripomína...
Aha, tu som stála, keď som urobila prvý krok!
A tu Janka po prvý krát povedala „mama“.
Mami, pamätáš, ako sme sa v kuchyni hrávali na vlak? Manko mi vtedy tak silno štikal imaginárny lístok, že mi poranil prst. To bolo plaču!
A Peťo? Aj keď nebol vždy vzorný, boli sme na neho hrdí. Veď je to náš starší brat.
Teraz je tu tak ticho, akoby už ani steny nepoznali detský smiech. A ty s tým nemôžeš urobiť nič, veď sme už veľkí. Bože, mami, povedz, kde sa to všetko podelo? Kde sú tie hračky, ktorým sme spoločne česávali vlasy? Kde sú tie piesne, ktoré sme spoločne spievali? Viem. Už je to dávno, len to všetko odišlo akosi prirýchlo. Kým my žijeme svoje vlastné životy, Ty zostávaš sama. Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že som bývala zlá. Prichádzam, ale už je neskoro. Nezmením dávne chyby a nevysuším Tvoje vyronené slzy. Nie teraz, nie takto.
Niekedy počúvam, ako o nás rozprávaš známym. Ešte sme si ani nenašli poriadne uplatnenie, a Ty už si na nás pyšná. Chápem to, veď si naša matka. Večer si líhaš unavená, aby si zajtra mohla opäť niesť na chrbte náš kríž. Ráno odchádzaš do práce, aby si nám večer mohla priniesť chlieb. Počúvaš nás, ako voláme o Tvoju pomoc. Prichádzaš, keď potrebujeme byť v Tvojej blízkosti.
Mami, všetko robíš najlepšie, ako vieš. A hoci už niekedy nevládzeš ďalej, vždy máš dosť síl, aby si ochránila svoje deti. Pamätáš na to všetko, čo si pre nás spravila? Pamätáš, ako si mi vravievala, že môžem byť, čím len budem chcieť? Povedz, kedy to prežijeme znovu? Chýbajú mi naše večery pri knihách a soboty s otcom.
Mami, ja odchádzam, aby som prišla zas. Aby som Ťa mohla objať a povedať Ti, že sa mi darí. A že nemáš byť smutná. Možno si raz znovu budeme lepiť nálepky. A možno to bude práve v sobotu, keď bude doma všetci.
Už nikdy nechcem počuť tie slová: „Prečo si neprišla? Je nám tu bez teba smutno...“
