Komu máme veriť? / Esej

Považujem sa za náročného diváka. Časy, kedy som verila všetkému, čo mi televízia naservírovala, sú nenávratne preč. Dnes si dokážem vyseparovať témy, ktoré sú pre mňa dôležité a často vyhľadávam aj sekundárne zdroje informácií.

Pozrime sa na to kriticky. Štefan Veľas definoval novinárčinu ako: „Špecifický druh duchovno-praktickej činnosti, ktorej cieľom je vyhľadávať, zhromažďovať, triediť a spracúvať informácie o aktuálnych javoch spoločenského významu.“. Z čoho vyplýva, že správy, ktoré sú médiami vyhľadávané by mali reprezentovať našu spoločnosť. Potom ale, bohužiaľ, žijeme v dobe plnej výtržností a zločinu... Do práce jazdíme po cestách, na ktorých sa bláznia ochrancovia našich zákonov, po ktorých jazdia politici pod vplyvom alkoholu (a možno aj iných návykových látok), žijeme v dobe, v ktorej deti páchajú násilné činy, samovraždy, v časoch, kedy nikomu nič nie je sväté.

Neviem ako vy, ale ja žijem v inom svete. Môj svet je bezpečný, zhovievavý, častokrát usmievavý a nápomocný. Samozrejme, že aj tu žijú ľudia, ktorí kradnú a sú násilní a pod vplyvom psychotropných látok sadajú za volant. Prečo nám túto skutočnosť neinterpretujú aj správy? Kto je za to zodpovedný?
O tom, čo sa dostane do „éteru“ a čo zostane navždy ukryté pred svetlom sveta kedysi dávno rozhodovali tzv. „strážcovia brány“. Keď sa však svet vymanil spod kontroly niekdajších diktátorov, na väčšine územia zavládla demokracia. A zmena režimu si vyžadovala aj uzdravenie médií, ktoré sa počas vlády Hitlera a Stalina stali nástrojom „štátnej moci“. V roku 1965 Galtung a Ruge vypracovali štúdiu, v ktorej sa už spravodajstvo neopiera o subjektívne súdy jednotlivca, ale hovorí o „spravodajských hodnotách“. Ide o koncept charakteristík, ktoré by mala obsahovať každá novinárska správa.

Aktuálnosť, emocionálnosť a blízkosť témy, možnosť rozvíjať dej, expresívnosť, dôležitosť a dramatickosť. Šesť kritérií ktoré rozhodujú o tom, čo je a čo nie je pre nás dôležité vedieť.

Od roku 1992 platí na Slovensku duálny systém. Štátna televízia sa pretransformovala na verejnoprávnu a do ringu udalostí z domova i zo sveta vstúpil súkromný sektor. Zatiaľ čo sa STV snaží udržať si imidž serióznej televízie, komerčné médiá prichádzajú s úplne inou politikou výroby mediálnych obsahov. Udalosti spracovávajú farebnejšie a živšie ako Slovenská televízia. Bohužiaľ, aj v médiách vládne trhová politika. Pre diváka začali byť zaujímavejšie kriminálne témy, škandály a príbehy o nešťastí iných ľudí. A tak sa po novom každá spravodajská relácia začína „neuveriteľnou“ udalosťou, ktorá otriasla celým Slovenskom.

No namiesto toho, aby nás médiá zverejňovaním informácií takéhoto druhu vystríhali a snažili sa nás poučiť, robia z nás krvilačné šelmy, ktoré vyhľadávajú udalosti a správy s tragickým nádychom.
Zatiaľ čo verejnoprávna televízia, ktorá je stále viac a viac finančne závislá od štátnej pokladnice, zatajuje určité informácie či výroky poslancov (aby ich uchránila pred problémami), komerčné televízie rady robia z komára somára. Stačí si spomenúť na „never ending“ kauzu Hedvigy Malinovej. Už takmer tri roky Slovensko žije v mukách: klame alebo predsa len hovorila pravdu? A maďarský predstavitelia obviňujú Slovákov z rasovej neznášanlivosti. Koho je to vina? Hedvigy Malinovej, či mediálneho boomu okolo tejto kauzy? Veď práve médiá rozpútali mnoho nepokojov. To z ich úst sme dennodenne prijímali dookola pretriasané a už dávno známe informácie. Práve tie v nás vzbudili odpor k mladej maďarskej „klamárke“. Myslíte, že by to malo až taký dopad, keby Hedvige nepomohli médiá? Kdeže... Každý deň sa na polícii predsa vypisujú stovky trestných oznámení i krivých obvinení. Tu však nastala úplne iná situácia. Médiá potrebovali príbeh a Hedvige ho práve napísal sám život. A aj keď na Slovensku platí prezumpcia neviny, my sme ju odsúdili dávno predtým, ako mala nárok na riadny proces.

Je správne aby sme súdili ľudí podľa toho, čo nám diktujú médiá? Aby sme hádzali do jedného vreca všetkých, ktorý zodpovedajú mediálnemu typu násilníka, alkoholika, či problémového študenta? Pýtam sa, ale nehľadám odpoveď. Po tej by mali pátrať novinári, ktorí pre nás píšu správy a točia reportáže. Tí, ktorí nám na diaľku stavajú nové svety a dávajú našim životom nový rozmer. Pán docent Darmo z Katedry slovakistiky a masmediálnych štúdií Prešovskej univerzity raz povedal, že profesia novinára má najbližšie k povolaniu lekára, pretože novinári majú úžasnú moc vplývať na zmýšľanie ľudí a uzdravovať spoločnosť. A nemalo by to byť práve tak??