Interrupcia zaplnila celý mediálny, ale aj náš životný priestor. Všade navôkol sa začali objavovať plagáty s poburujúcimi fotografiami nenarodených detí, po internete sa šialenou rýchlosťou šíria rôzne videá a na uliciach vystávajú bojovníci za „právo na život“, ktorý sa snažia získať si vašu náklonnosť a podpis do petičného hárku.
Minule som dokonca mala tú česť vidieť kontroverznú výstavu zameranú na boj proti interrupciám. „Vraždu“ nenarodeného dieťaťa isté občianske združenie na svojich bilbordoch dovolilo prirovnať ku genicíde. Pri pohľade na tieto fotografie mi ale neprišlo ľúto tých nenarodených, ale ich matiek a otcov. Veď oni museli „zabiť“ svoje deti!
Nikto z nás nemá právo súdiť ženu, ktorá sa zriekla toho, čo nosila pod srdcom. Nikto, kto nevie, čo pri tom zažila. Som žena a dokážem si predstaviť, ako by som to znášala sama. Mať deti je predsa dar od Boha a nie choroba, ktorej sa treba zbaviť. Interrupcia je často krát poslednou možnosťou riešenia zložitých situácií matiek, o ktorých nemáme ani potuchy.
Tak napríklad, čo by ste robili v prípade, že lekár diagnostikuje vášmu nenarodenému dieťaťu postihnutie? Áno, môžete mu dať život a hneď po narodení umiestniť do ústavu, pretože v mnohých prípadoch nie je možná domáca starostlivosť. A čo ak mu diagnostikuje defekt nezlúčiteľný so životom? Počkáte niekoľko mesiacov a porodíte mŕtve dieťa. Alebo, čo ak ste boli znásilnená? Áno, váš potomok môže byť zdravý a žiť svoj vlastný život. Ale čo je to za rodičovstvo, keď viete, že ste počali v najhorší deň svojho života? Ako sa potom máte naučiť milovať svoje dieťa?
A- čo ak- otehotniete z lásky, no vaša finančná, rodinná alebo iná situácia vám jednoducho nedovolí plnohodnotne vychovávať plod vašej lásky? Áno, stále tu ešte máme detské domovy a Hniezda záchrany.
Len pred tromi dňami odložila matka do takéhoto Hniezda svoje deti. Dvojčatá. Krásne, zdravé, životaschopné stvorenia, ktorým sa 9 mesiacov prihovárala a pripravovala ich na život v tomto svete. No musela sa ich vzdať. Nedokázala sa o nich postarať a chcela im dať nádej na lepší život.
Čo sa s nimi bude diať, všetci dobre vieme. Matka má 6 týždňov na to, aby nepremohla svoje materinské city a prišla si deti zobrať domov. Ak sa neohlási, súrodenci budú do prvých narodenín umiestnení v profesionálnej rodine a potom pôjdu do detských domovov. K mnohým ďalším nechceným. Tam sa budú učiť biť sa zo životom a vyučia sa nejakému remeslu, aby mohli v deň svojich osemnástich narodenín vykročiť do sveta bez poznania rodičovskej lásky.
Je to smutné. Ale menej bolestné, akoby mali vyrastať v jednoizbovom byte s mnohými ďalšími rodinnými príslušníkmi bez finančných prostriedkov, či rodičmi alkoholikmi. Možno by nedoštudovali ani strednú školu. Matka im dala „právo na život“. Možno lepší, ale nie taký, aký by si zaslúžili. Otázka znie: ešte koľko takýchto detí dokáže štát plnohodnotne odchovať..?
Všetko má svoje pre a proti. A keďže sa naša terajšia vláda snaží robiť sociálnu politiku, mali by sme ponechať právo matkám rozhodnúť sa na základe ich vlastného úsudku. A nemali by sme ich za to trestať. Na ten najhorší trest sa predsa odsúdili samy.
Aj keď je naša ekonomika založená na báze rozprávky o troch grošoch a k zachovaniu svojej rovnováhy potrebuje zvýšenie pôrodnosti, nestojí to za to, aby sme nasilu privádzali na svet deti, ktorým nedokážeme zabezpečiť ich „právo na život v 21. storočí.“
