Vždy, keď prídem na návštevu k priateľom a je jedno či ide o slováka bohatého, alebo len takého, ktorý ma hlbšie do vrecka, stoly sa prehýbajú pod horami jedla a pitia. Keď je treba aj pomôžu, aj keď častokrát je to už za peniaze (darmo, doba sa zmenila a treba sa prispôsobiť trendu). Nájde sa však ešte stále aj taký čo pomôže nezištne a bez nároku na honorár.
Mňa by ale zaujímalo, ako by väčšina z nás reagovala s tou známou pohostinnosťou a dobrosrdečnosťou, ak by sa malo jednať o úplne neznámeho človeka, alebo dokonca cudzinca? Vedeli by sme, iba tak nezištne ponúknuť, radu, svoj čas, alebo aj niečo hmotné neznámemu človeku na ulici? Ako by sme reagovali, keby nás požiadal o pomoc fotografujúci Japonec, nakupujúci rakušan, či utekajúci Sýrčan? Tu by sa možno tie naše dobré vlastnosti niekam vytratili (tiež hovorím zo skúsenosti).
Zaujímave by bolo si predstaviť, ako by sme sa zatvárili, keby si k nám prišiel urobiť raňajky bez pozvania náš sused, zatiaľ čo my sme už dávno v práci? Sám si navarí, naje sa, umyje a odíde...(zážitok z Austrálie). Alebo akým prívlastkom by som mal nazvať človeka, ktorý mi po 2 hodinách debaty odovzdá kľúče od svojho vlastného domu a ešte mi pri tej príležitosti naleje aj pohár vína? (zážitok z Nového Zélandu). Prípadne, podelili by ste sa s turistom o svoju vlastnoručne pripravenú bagetu, ktorú si vrámci obednej prestávky plánujete vychutnať? ( zážitok z Fidži). Všetky tieto príhody som prežil a udiali v ďalekom zahraničí a bez finančnej kompenzácie! Tých pohostinných krajín a kultúr je zaiste ešte oveľa viac... Avšak existuje lokalita, ktorá sa tou pohostinnosťou má tiež právo popýšiť, je to oblasť Oceánie a Tichomoria. Vlastne oni to nerobia, oni sa iba tak správajú bežne.
Áno je to diaľka, tá Oceánia a čím menšia krajina a vzdialenejšie od “vyspelej” civilizácie, tým je miera pohostenia a pomoci vyššia. Práve tá vzdialenosť bráni príchodu modernejších statkov, ale aj s tým spojených negatívnych ľudských vlastností. Nechcem porovnávať, len som si spomenul, ako krásne sa ľudia vedia správať aj inde vo svete.
Je tu advent, čas pokoja a lásky, ale aj pomoci. Skúsme teda tú našu pohostinnosť – pomoc, prejaviť aj blížnemu svojmu (možno aj úplne neznámemu) človeku. Niekedy úplne stačí vyčarovať úsmev na tvári a skrášliť si tým to naše okolie. Rok čo rok si väčšina tento vianočný čas pripomína zhonom, hromadou jedla a kopou darčekov pod stromčekmi, ale o tom majú byt Vianoce? Spomienky na dobrý skutok, nás naplnia viac ako plné bruchá, alebo skrine nepotrebných vecí. A ten dobrý pocit v nás pretrvá oveľa dlhšie ako záručná doba na spotrebný tovar zabalený pod stromčekom.
Šťastné a veselé Vianočné sviatky prajem.
