Našu rodnú hruď dnes ráno zasiahla prívalová vlna. Vlastne predpoveď, že sa dnes dostaví predpovedal už včerajšok. Mali sme šancu sa na ňu pripraviť. Mnohí tej správe dozaista neverili a brali informácie o jej hrozbe na ľahkú váhu. A predsa došla. Pre mnohých z nás bolo ranné prebudenie o to prekvapivejšie. Celú krajinu zahalila krásna rozprávkovo biela perina. Dovalila sa k nám nečakane, ale čo by sme mali čakať na prelome novembra a decembra? Lastovičky asi ťažko. Možno aj preto má to biele čudo dnes u každého z nás iný prívlastok. Deti v ňom zaiste vidia príležitosť guľovačky, stavania snehuliaka, alebo čas blížiacich sa prázdnin. My dospelí sa už na to pozeráme skôr cez “pracovné okuliare“, ale tí čo majú lyže sa tiež tešia. No väčšina asi zalamuje rukami a hľadá zapotrošené náradie, ktoré opäť po roku bude vo veľkej pohotovosti. Treba nám odhádzať chodník pred domom, omiesť auto, alebo sa len opatrne prebrodiť do obchodu.
A ako sú na tom tí čo musia dobrovoľne - nedobrovoľne tráviť čas vonku v tomto počasí? Pracujúci, vodiči áut a kamiónov, prípadne MHD...? Drvivá časť dnes mešká. Dozaista niektorí hromžia na neupravené cesty, chodníky a verejné priestory. Ešte aj medzi sebou navzájom na seba frfleme. Veď neskúsených a pomalých vodičov je dnes toľko, akoby ich zhadzovali z oblohy. Prípadne chodcov, ktorí musia kvôli zasneženým chodníkom kráčať po odhrnutých cestách. Chodci zas hromžia na to, že nemajú kadiaľ chodiť a ohrozujú ich šmýkajúce sa autá, prípadne prevísajúce haldy snehu zo striech. Všetci to vidia po svojom.
Verím v to, že profesionálni odhŕňači robia čo im sily stačia. Upravujú cestné komunikácie, chodníky alebo aj strechy. Tiež som im dnes trochu pomohol, lebo nestíhajú. Je mi aj jedno, že som urobil cudziu prácu, ale aspoň som si dobre z rána zašportoval (myslím, že dnes nie naposledy), aj keď som sám meškal. Ale narobíme s tým niečo? Veď, keď si Matka príroda zmyslí, človek sa aj na hlavu postaviť môže a jednoducho sa na ňu nezmôže. Ona to má dobre vymyslené. Dozaista nám sebou aj niečo naznačuje a chce nás posunúť dopredu (nielen šmýkajúce sa autá). Okrem fyzickej aktivity nás chce obdarovať aj mentálne. Radí nám, ako sa k sebe správať ľudskejšie, trpezlivejšie, s prívetivosťou a láskou. Prioritnou pointou zimy by mal byť kľud a oddych, avšak to s našou uponáhľanosťou akosi nejde dokopy. My, ktorí máme týchto hodnôt pomenej, máme aspoň šancu sa ich učiť a zdokonaľovať. Vlastne o to tu asi ide. Mali by sme sa naučiť brať veci také aké sú. Začať pracovať na sebe, láske k blížnemu a okoliu. Vedieť pochopiť, pomôcť druhému, alebo aspoň neublížiť. Je jedno či je to človek, zviera, alebo rastlina. Zima nám rozkazuje. Kričí slovko pomáhaj a miluj. Keď je už dnes počasie aké je, berme ho s pokorou. Však zajtra to nemusí byť snehová kalamita, ale napríklad zemetrasenie, bomba, alebo iná pohroma. Kedy sa chceme učiť dobrým hodnotám, keď nie počas zlého obdobia? V dobrých časoch sa nám to učí akosi ťažšie, všímame si len to pekné - dobré.
Veľakrát som si predstavoval, ako by to dopadlo u nás, keby našu krajinu zasiahla napr. taká cunami, ako pred pár rokmi Japonsko. Ako by sme sa k sebe navzájom správali? a ľaľa človek sa ani nenazdá a odpoveď mu príde priam z neba. Dnes prišla. Tak sa idem učiť tým lepším hodnotám, s lopatou v ruke.
