Človek proti človeku. Kto vyhrá?
Kto má dnes právo rozhodovať o osudoch ľudí? Jednať za nich, rozhodovať za nich bez ich vedomia? Nikto. A predsa sa to deje. S ľudským hyenizmom sa stretávame všade. Nájdeme ho v úžere, či obchode s bielym mäsom, no čoraz častejšie a s komplexnejšími dopadmi na spoločnosť aj vo vládach. Krajiny vidia aj za nezištnou humanitárnou pomocou kapitál, čiže zisk. Nepohnú ani len prstom bez toho, aby z toho niečo nevyťažili. Obraz plných peňaženiek nám zakryl zdravý rozum, čo je škoda. Pekným a aktuálnym príkladom sú nedávne zemetrasenia na Haiti v Karibiku. To že Spojené štáty americké poskytli ako prvý pomocnú ruku po zemetrasení na Haiti, nie je ich solidarita, súcit. Je to investícia do budúcnosti. Aj keď je pravda, že aj napriek iným cieľom sa tamojším ľudom dostáva pomoci. No pravdou je aj to, že zatiaľ čo „skvelá a pohotová“ Európa zaspala, Yankeeovia si robia očko u Haiťanov. Zabezpečujú si popredné postavenie pri budovaní infraštruktúry a dobré podnikateľské zázemie pre expandovanie firiem. A predsa je to bývalá francúzska kolónia. Kde je Európa, starý a múdry svetadiel? Solidarita, ktorou sa oháňame po celom svete, nám uniká pomedzi prsty. Lisabonská zmluva mala priniesť rýchlejšie rozhodovanie a schvaľovanie dôležitých ustanovení, no napriek tomu Európska únia posiela pomoc do Karibiku až po celom týždni, po dvoch zemetraseniach a po desiatkach tisícoch mŕtvych. Byrokracia a korupcia, nič iné. Ľudský život v ohrození už dávno nezávisí od ochoty pomôcť. Emócie našich lídrov sú predstierané a do popredia ich myslí sa vkráda strýko Držgroš. Nikto by sa Haiťanom na pomoc nehrnul, keby z toho niečo nemal. Nie, už to dávno nie je o zachránených životoch. Ide o čísla, štatistiku a zopár hárkov papiera zakončených podpisom nejakej priamo volenej hyeny v ľudskom tele. Človek proti človeku.
Haiti sú najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli, ale koho to zaujíma? Hlavné je, že tam svieti slnko, pláže a more sú čistejšie ako naše svedomie a kopa opálencov, čo vám budú pracovať za babku. Toto je presne spôsob akým tamojší podnikatelia v oblasti cestovného ruchu rozmýšľajú. Za pár dolárov s úsmevom grátis sú tam v luxusných prímorských hoteloch snobmi ponižovaní a vysmievaní tamojší obyvatelia, ktorí v nich pracujú. Domorodý černoch sa vám pre jediný dolár s prepáčením aj do zadku vopchá. Zatiaľ čo si smotánka z celého sveta užíva slniečka pri kávičke s vystrčeným malíčkom, o necelých 5 kilometrov si ľudia zúfajú a nemajú čo do úst. V súčasnosti sú však tou „najlepšou“ atrakciou. Jeden by až neveril za čo sú ľudia ochotní zaplatiť. Predstavte si, že sa modernou a luxusnou loďou doplavíte na Haiti, len aby ste videli následky zemetrasenia. Nie je to vrchol drzosti a zároveň ten najspodnejší schod ľudskej empatie a inteligencie? Človeku k porozumeniu a tým aj efektívnemu riešeniu svetovej chudoby chýbajú hlavne tolerancia a vôľa vidieť aj to nepekné, smutné. Desať iných vlastností by som bez mihnutia oka vymenil za tieto dve.
Tí, čo môžu tieto vlastnosti prenášať do praxe a využiť ich, tí ich nemajú. Naopak obyčajný smrteľník sa snaží pomôcť, snaží sa prostredníctvom rôznych nadácií a zbierok prispievať na humanitárnu a rozvojovú pomoc, ale problémom je, že poskytnuté peniaze sa nie vždy dostanú na určené miesto. Mnoho nadácii a inštitúcii je realizovaných a ovládaných politikmi a tak je pri dnešnej politickej morálke, či etike hneď zrejmé, kde väčšina týchto prostriedkov končí. Mnohé krajiny odkázané na pomoc si však nedokážu s chudobou a chorobami poradiť samy a prostriedky im chýbajú. V Afrike a Ázii stále rastie počet nakazených vírusom HIV, no pomoc je minimálna. Väčšina ich odborníkov vyštudovala v zahraničí a je celkom pochopiteľné, že tam aj ostali. A je len veľmi málo takých, čo sa odhodlajú zasvätiť život výskumu v cudzine. Nevzdelanosť, korupcia a nečinnosť či nezáujem problémy riešiť sú v súčasnosti hlavnými živiteľmi chudoby. Humanitárna a rozvojová pomoc? Len v niektorých krajinách sú účinné. V tých ostatných si lieky a to najlepšie ošatenie poskytnuté svetom rozkradnú vyššie spoločenské vrstvy a chudobné obyvateľstvo je tam kde aj bolo. S holým zadkom pri táboráku. Zdravotníci v teréne sa síce k liekom dostanú, ale nikoho už netrápi, že sú po záruke alebo poškodené. Na zaplakanie sú fotky z týchto oblastí. No čo mi naozaj tisne slzy do očí je prístup kompetentných. Ak môže byť niečo smutnejšie, ako vychudnuté a sfetované dieťa zo samopalom v ruke, tak je to fakt, že niekomu to vyhovuje, že niekto na cudzom nešťastí a biede ryžuje a žije z toho. Taký človek určite nemá v dome zrkadlo. A keby aj mal, tak sa doňho určite nepozerá. Ja by som to nevydržal.
Stavajú sa školy a zdravotnícke centrá, ale tí čo ich postavili tam nebudú navždy, raz budú musieť odísť aby mohli znovu uzrieť svoje rodiny. A čo potom? Pochybujem, že sa rozvojové projekty uchytia aj po odchode terénnych pracovníkov. Ale čo sa dá robiť? Tak to už chodí. Humanitárna pomoc končí v bode keď sú zabezpečené základné podmienky pre prežitie a rozvojová je v skutočnosti málo efektívna a je jej málo. Hlavné však nie je pomôcť. Hlavné je zhrabnúť zásluhy a biť sa do pŕs pred celým svetom, že my sme pomohli. A to je smutné. Afrika a chudobou zmietané krajiny sa musia spamätať samy. Pokiaľ si budú tamojší papaláši len mastiť peňaženky krvavými a drogami smrdiacimi peniazmi a pristupovať k ich vlastným krajanom tak arogantne ako aj pristupujú, chudoba nezmizne. To isté platí aj v prípade iných zákerných chorôb ako sú napríklad malária. Komáre prenášajúce túto nebezpečnú tropickú horúčku nie sú o nič menším problémom ako AIDS. Vlastne každá choroba je smrteľným nebezpečenstvom ak sa proti nej bojuje len minimálne. Pomoc-nepomoc, všade hrajú prím peniaze. Kto ich nemá neprežije. Ľudský život závisí od obyčajného papiera s vodotlačou. Ľudstvo si samo uviazalo slučku, keď vymyslelo prvé platidlá. Vytláčajú rozum na druhú koľaj a krivia charakter a zabíjajú rýchlejšie než guľky. Lenže peniaze zabíjajú morálne. Dnes sa už ani zdravotná pomoc neponúka zadarmo. Ako znie hypokratova prísaha? Prisahám, že poskytnem zdravotnú pomoc každému s tučným kontom? Bohužiaľ, ale taká je prax. Človek sa do chudoby rúti sám, no oveľa horšia je chudoba duchovná než materiálna. Zapredávame svoju vlastnú osobnosť krivkám úspešnosti a bohužiaľ si neskoro uvedomujeme čo činíme, totižto že nečiníme nič. Nedáme šancu ani tým, čo ju v živote nemali. Odsúvame na okraj spoločnosti chudobu a dívame sa na ňu ako na nepriateľa. Bojíme sa jej? Stránime sa jej? Ak áno, tak sa potom bojíme a stránime samých seba, pretože my za ňu môžeme a my sme tí čo by s ňou mali niečo urobiť. Berieme ju ako problém? Potom sme problémom my sami. Otázky nezodpovedané. Otázky, o ktoré sa zaujíma len hŕstka z nás a tak isto len hŕstka z tých odvážnych dostane šancu problém riešiť. Človek rozpráva o hyenizme, no sám je hyenou. Namiesto toho aby starú perinu či nábytok venoval charite alebo ju jednoducho položil ku košu, nech si ju nejaký nešťastník vezme, rozpára ju a vyhodí. Lakomstvo. Človek proti človeku.
Všetko sa to začína a končí pri peniazoch. Chudobné krajiny sa ako som už naznačil zmietajú v chudobe, chorobách a vojnách. Chudoba a choroby pretrvávajú kvôli nedostatku financií. Vojna je však faktor, na ktorý si ľudstvo nájde peniaze aj keby nemalo čo do úst. Na úkor ľudí, ktorých údajne zastupujú si africký a islamský vzbúrenci riešia vlastné problémy. Na začiatku každého ozbrojeného konfliktu v hociktorej rozvojovej krajine vždy stojí výrečný šialenec, ktorý dokáže strhnúť dav ľudí. Ja sa len čudujem, že po toľkých šialencoch sa tamojší obyvatelia a kmene dajú stále obalamutiť. Ale netreba sa čudovať. Netreba ani chodiť ďaleko. To isté sa deje aj u nás doma posledné štyri roky. Ľudia sa ešte poriadne nespamätali z totality a už nás ďalší nebojácny geroj s podporou polovice republiky vedie späť pod červenú hviezdu. Trocha som odbočil, ale ide v podstate o porovnateľné situácie. Kým v rozvojových krajinách sa ľudia z chudoby nevyhrabú, my sa do nej posledné štyri roky celkom úspešne hrabeme. Ale kam sa hrabeme na pána Fica, keď on hrabe za nás? Za nás pre seba. Tak ako on drancuje peňaženky nás všetkých, diktátori v rozvojových krajinách to robili rovnako. Na úkor obyvateľstva. Predstierali ušľachtilé ciele, ktorým sami neverili. Z myšlienky hodnej nobelovky za mier sa razom stala masakra a partizánske boje. Demokratické ideály nahradila radikálna realita. Nacionalizmus je len ďalším problémom, ktorý spôsobil mnoho zla. V Afrike by vám o tom rozprávali od rána do večera, keby ste mali silný žalúdok. U nás platí z kaluže do blata, no tamojšie dediny sa vďaka „neutíchajúcej láske k ľudu“ ich vodcov dostali z chatrče pod palmu. Z ako-tak dôstojného života, ktorý im poskytoval aspoň základné potreby, skĺzli do mizérie bez jedla. Mnohým rodinám ostali len oči pre plač a pár trsov trávy okolo pása, čo nahradili už aj beztak mizerné oblečenie, ktoré mali predtým. A to všetko len pre mocenské záujmy ich „chrabrého a sociálneho“ vodcu.
Silnejší vyhráva? Je to tak a to nezmeníme. Lenže my si silných tvoríme, nie vyberáme. Protekcia posunie svine ku korytu, svine sa nažerú a odídu. Pripomína vám to niečo? Áno, znovu skĺzam k politike. Súčasnému svetu totiž vládnu 3 „p“. Politika, peniaze a protekcia. Protežovanie sa zakladá na peniazoch, ktoré poskytujú politikom priestor. V skratke povedané, korupcia. Peniaze sú stavané nad zákon a nad obyvateľstvo, na ktorom sa to skôr či neskôr odrazí. Vlastné záujmy staviame nad všetko ostatné a za okolitým svetom zaťahujeme oponu. Taká je však ľudská povaha. Kým sme šťastní a sýti, niečo také „bezvýznamné“ ako chudoba sa nás jednoducho netýka. Človek sa nevedomky stavia proti človeku. Na takomto bojisku vyhráva len úpadok a chudoba. Nenávidíme sa kvôli farbe pleti, náboženstvu či pôvodu. Bojíme sa samých seba alebo sme len zaslepení a nevzdelaní? Príroda nám dala do vienka mocný dar, inteligenciu. Ak pohneme rozumom dokážeme sa sami pred sebou zachrániť, no napriek tomu je mozog stále najmenej používaným orgánom. A ak ho používame, tak nesprávne. Korupcia, peniaze, politika, protekcia, ľudský hyenizmus a nevzdelanosť sú negatívne vplyvy, ktoré bránia ústupu chudoby. Všetky tieto faktory sú zároveň aj výplodom ľudskej fantázie a nečinnosti a zodpovednosť za ne nesieme my všetci. Hlavným nepriateľom človeka a šíriteľom chudoby je nakoniec človek. Nepochopiteľné, ale o to pravdivejšie je, že sme ako pravdepodobne najinteligentnejší tvorovia tejto planéty priniesli úpadok samy sebe. Človek proti človeku. Kto vyhrá? Z nás určite nikto. Vlastnou hlúposťou si navzájom kladieme polená pod nohy a neuvedomujeme si čoho sa dopúšťame na vlastnej rase. Donebavolajúce neprávosti bijú do očí na každom kroku. Keď už nepoužívame rozum, otvorme aspoň oči.
