Človek neustále prekračoval hranice - v športe, v objavovaní nových území, v zdolávaní hôr, v oblastiach vlastného bytia či existencie. Je to prirodzená túžba, ktorá nás poháňala a neustále poháňa napred. Je to hnací motor pokroku.
Neustály nárast výdobytkov vedy a techniky vytvára okolo nás dojem technického blahobytu a neobmedzených možností. Niet pochýb, že napredujeme. Technicky.
Ale čo ostatné stránky nášho života ?
Človek dnešný je v podstate úplne rovnaký ako ten, ktorý tu bol pred tisíc, či azda aj desaťtisíc rokmi.
Tak ako naši predkovia, aj mi stále hľadáme cestu najmenšieho odporu. Cestu, ktorá nám s minimálnou námahou prinesie čo najväčší osoh. Tak to máme totiž vštepené v našich génoch - máme v nich predpis nášho pudového chovania.
Túžba hnať sa dopredu a poznať nepoznané, nie je ale bohužiaľ vždy racionálne smerovaná k skutočnému napredovaniu. Sme tak schopný prekračovať hranice nielen pozitívnymi ale aj negatívnymi smermi. Tadiaľ nás vedú skôr naše pudy ako naše túžby. Pudy, ktoré sa nestihli prispôsobiť aktuálnym podmienkam. Naše telo nás preto stále núti prejedať sa či hromadiť statky. To preto, že očakáva obdobie nedostatku. A to v našich podmienkach neprichádza, čo má samozrejme pre nás často negatívne dôsledky v rôznych oblastiach nášho života - až príliš častá nadváha, hromadenie vecí, ktoré reálne nepotrebujeme alebo aj míňanie energie, zdrojov či peňazí a to až na doraz. Len preto aby sme toho mali viac a viac.
Navyše hromadíme nielen z prostriedkov ktoré už máme, ale aj na z prostriedkov budúcich tj. na dlh. Napĺňame tak svoju snahu získať čo najviac, s čo najmenšou námahou. A ani si pritom neuvedomujeme, že si tým častokrát prejedáme vlastnú budúcnosť. Hromadíme tak ďaleko za hranicou racionálnosti.
Ideme proste až na doraz a to bez ohľadu na to, aké to môže mať dôsledky. Pre nás osobne ale aj pre spoločnosť. Vidíme to bohužiaľ dennodenne okolo seba.
Možno si poviete, prečo by som to nerobil, keď to robia všetci.
Alebo, ak to nebudem robiť, tak sa budem zbytočne obmedzovať.
Treba si ale uvedomiť, že všetko má svoje racionálne hranice, za ktoré nie je možné ísť. Ak k tým hraniciam dorazíme, mali by sme sa zastaviť a hľadať spôsob ako ďalej bez toho aby sme tieto hranice museli prekračovať. V opačnom prípade nás čaká rovnaký osud ako osud civilizácií, ktoré nerešpektovali prirodzené hranice svojho bytia.
Skúsme sa nad tým zamyslieť a hľadať, kde okolo nás tie hranice sú. Nikto iný, ako my sami, ich totiž nedokáže stanoviť. Žiadny štát a ani zákon to za nás neurobí. Zákon je totiž už len mocenský diktát a obraz toho, kde a ako sa chováme neracionálne.
Myslím, že práve dlhodobé prekračovanie hraníc racionálnosti, je príčinou dnešných kríz a celospoločenskej straty dôvery v budúcnosť.
Ak teda naše aktivity nie sú racionálne, tak neprekračujeme hranice zdravého rozumu. Možno tak zistíme, že práve tadiaľ vedie cesta k skutočnému skvalitneniu vlastného života. A to za to stojí, či nie ?
