Kúpila som letenku z Bratislavy do Bergama. Z tlačiarne v kancelárii vyšli tri strany informácií o lete a prípadných ďalších poplatkoch za batožinu. Ani slovo o STRIKTNOM dodržaní uzavretia check-in na letisku 40 minút pred odletom. (áno, áno, blbá, že nečítam web stránku a pokyny v nej)
Takže 18.10 pristálo na letisku lietadlo, systém sa uzavrel a Ryanair stratil od dverí kľúče. Náhradné riešenie od spoločnosti Ryanair znelo – odletieť v deň plánovaného návratu. Náhradné riešenie ponúknuté Svetlanke, Zuzke a Palimu, ktorí ostali pred bránou ako ja, bolo požičanie auta od medzinárodných požičovní na letisku na cestu Bratislava – Miláno za 28 000. Pretože asi nemajú pobočky na ostatných letiskách okrem Bratislavy a niekto by tam musel to auto ísť vyzdvihnúť. Asi tiež z Bratislavy. Trošku som sa čudovala, že im neponúkli šoféra za takú sumu.
Pamätám si, že sme raz utekali na letisko Viedeň na let do Milána. Na diaľnici sa stala havária a my sme stáli v zápche tak dlho, že sme do Viedne dorazili 15 minút pred odletom. Na letisku nás vybavili prioritne za 5 minút, vrátane pasovej kontroly, a pristavili nám ten letiskový autobus, aj keď sme boli len dvaja. Sadli sme do lietadla a pilot naštartoval. Niekde sa dá, niekde sa asi nedá.
Teraz sa musím ešte raz poďakovať fantastickej trojke, ktorá nakoniec rozhodla vziať vlastné auto, vziať do neho aj mňa a vyštartovať na nočnú cestu do Milána. Môj skvelý kolega, ktorý ma mal vyzdvihnúť v Bergame na letisku, sa z pol cesty vrátil domov, aby sa o polnoci zas obliekol, nasadol do auta a prišiel po mňa. A keďže cesty idú inak ako vzdušné koridory, dohodli sme sa bližšie, na Verone.
Nie som bojko, ale túto logistiku som kontrolovala každých 30 minút. Kde je on a kde sme my. Presadla som z jedného auta do druhého o druhej ráno vo Verone na diaľnici. Úspešne. Myslím, že sme všetci dorazili do cieľa takmer naraz, niekde o štvrtej ráno, oni do hotela v Miláne a my do Florencie. A musím povedať, že vďaka všetkým to bola veľmi príjemná cesta, aj keď začala tak smoliarsky.
