Umberto Eco alebo ako som sa dopracovala k literárnej klasike

Moje potulky v labyrinte kníh aj tak začali v oddelení s názvom „ezoterika“. Vypadlo zo mňa užasnuté waw nad publikovanými novinkami. Vydavateľstvá sa teda činia. Tuším sa z tohto oboru stala zlatá baňa! Ale povedala som si klasika, tak musí byť klasika. Žiadne braky a bestsellery. Pekne si kúpim niečo ťažké na čítanie a ešte ťažšie na rozmýšľanie. Odtiahla som sa teda pod tabuľku, kde bolo napísané „svetová literatúra“. Dobre to znie, že? Všetko nasvedčuje tomu, že by to mohla čítať slovenská inteligencia. V neprebernom množstve autorov a titulov som hľadala niečo oslovujúce. Umberto Eco by mohol byť dostatočne ťažký a poučný pre môj mozoček. Hádam. Už len vybrať správny titul. Meno ruže nie, to mi pripadalo príliš pochmúrne. Teda usudzujúc podľa filmu. Do depresií sa viem dostať aj iným spôsobom, nemusím za to vyhodiť ešte aj ťažko zarobené peniažky. No okrem tohto bolo v regáli už len Foucaultovo kyvadlo. Ach, ja neznalá veci, ani náhodou ma nenapadlo opýtať sa tety kníhpredavačky, o čom tá kniha je. Už som o knihe a autorovi počula, takže by to malo byť niečo „klasické“. Natešená som vložila knižku ...teda knižisko... do košíka. Doma som si urobila pohodlie v teplej deke a pri horúcom čaji a po desiatich stranách som v miernom šoku zistila, že sa to v Umbertovej knihe hmýri templármi a alchýmiou. Toto som predsa nechcela! Ale uznávam a skladám klobúčik pred autorom a jeho dielom. Milý Umberto má prehľad. Krásne na tom je, že necháva čitateľa – teda mňa – na vážnych pochybách, či to všetko myslí vážne, alebo mi chce povedať: „Moja milá, spamätaj sa! Veď je to len veľké klamanie človeka! Báchorky, výmysly a konšpirácie pretrvávajúce storočia a stále tak populárne!“ A pri tom všetkom uvažovaní a bádaní mysle mi prišla na rozum celkom šialená súvislosť nezaostávajúca za autorovými nápadmi. (To ma nakazila kniha, hľadať čo s čím súvisí) Román bol napísaný v roku 1988 myslím, teda 6 rokov po tom, ako vyšla kniha Svätý Grál, svätá krv. Ďalšia kontroverzná a ospevovaná. Dielko dvoch autorov rozbehlo novú honbu za pokladom templárov a hľadači Grálu sa museli predbiehať v rozvíjaní nových teórií. Žeby naozaj na niečo prišli? Mohlo byť Ecovo Foucaultovo kyvadlo odpoveďou, reakciou na túto knihu? Mohlo by byť. A možno malo zmiesť prípadných veľmi šikovných zvedavcov. A to ani nehovorím, že niekoľko rokov príde na trh ten inkriminovaný kód, ktorý len iným spôsobom povie, čo už bolo stokrát vyslovené. Čo tým chcel básnik „říci“? Rituály sa preto robia v kruhu, aby všetci dobre videli do stredu, kruh sa symbolizuje hadom, pretože hrocha do kruhu nestočíte, uctievajú sa menhiry, pyramídy a všetko vertikálne, lebo nebo je hore a keby boli horizontálne, vzývanie by nevyzeralo veľmi dôstojne a desiatka je magické číslo, veď aj Boh dal desať prikázaní, ako by to predsa vyzeralo, keby si pán farár na vyrátanie musel požičať jednu ruku od kostolníka...Ďakujem, pán Umberto. Takže nakoniec som aj tak ostala pri téme, len s tým rozdielom, že teraz čítam „klasiku“. :)