Bývam 5 minút pešo od práce. Za ten krátky čas ráno a večer nestretnem príliš veľa zaujímavého. Bratislavské MHD mi dáva túto možnosť akurát tak cez víkend. Tento priam až dvakrát. Jedno bolo negatívne a jedno pozitívne. Jin a Jang.
Nastúpila som v piatok do 39. Slávne to číslo smerujúce do Mlynskej doliny. Autobus bol plný študujúcich na všemožných bratislavských školách. Možno som zapadla, možno nie, ale ja sama sa cítim popri nich už stará. A keďže sa tak cítim, bez výčitiek svedomia som si sadla. Priamo na miesto s výhľadom na kruhový kĺb 39ky a na jediného staršieho pána v celom autobuse. Ale to som zaregistrovala až neskôr. Momentom usadenia som sa uviedla do hladiny neviemakej a môj pohľad pravdepodobne neúmyselne spočinul na danom pánovi. Z hladiny neviemakej ma prebralo až jeho zúrivé mávanie čiapkou a pohľad tak neskutočne plný zloby, až ma zamrazilo. Odvrátila som sa, nebudem provokovať. Ale nestačilo, obzeral sa a hádzal po mne zlé pohľady ešte aj keď vystupoval. Ak poniektorí z Vás ešte nepočuli o „zoči“, tak toto bolo ono. Nad moju empatickú osôbku sa stiahli mraky a začalo sa poriadne blýskať. Cítila som sa ako ráno po prehýrenej noci. Krútila sa mi hlava, nedržali ma nohy. „Zoči“ treba vyhnať po bosorácky. Akurát nebol nik naokolo, kto by ma odbosoroval. Moja milá sestra, čakajúca ma na internátnej izbe by síce mohla, keby v ten večer nevyzerala ako by ju prešiel parný valec. Tak nič, pobrala som sa domov v nádeji, že to rozchodím.
Nerozchodila. Ráno som sa prebudila presne v takom stave, ako som zaspávala. Ako zbitý pes. V horúčkovitej snahe niečo vymyslieť som prespala celý deň. V nedeľu to bolo o málo lepšie. Ale to najlepšie ma len čakalo. V tom istom autobuse, tým istým smerom. Chcela som si užiť prvého teplejšieho slniečka a samozrejme dobiť energiu tak nešťastne vycucnutú. Vybrala som sa teda aj s optickým očkom do starého mesta. Tento krát bola 39ka poloprázdna. Usadila som sa po skúsenosti radšej v prednej časti vozidla. Krížom cez uličku sedelo na kolenách asi svojho otca malé dievčatko. Odhadujem tak na 2 a pol roka. Mala obyčajný ružový kabátik a obyčajnú bielu čiapočku. Ale neobyčajné na nej boli jej oči. Tento malý život poznal celú múdrosť sveta a mal ju v očiach. Veľkých jasných očiach, kde som čítala pochopenie seba a lásku samotného Najvyššieho. Stavím sa o svoj klobúk, že vedela úplne všetko. Vedela, nad čím rozmýšľam, aj to ako to dopadne. Vedela, že potrebujem cítiť jar nielen vo vzduchu v meste. Poznáte pohľad človeka, ktorý vás miluje tak neskonale, že mu to vidíte na očiach? Tak sa tá bytôstka s úsmevom pozerala na mňa. Nedokázala som od nej odtrhnúť oči. Dobíjala som si baterky púhym pohľadom, presne tak, ako som si ich vybila.
Boli ako jin a jang. Obidvaja so silným pohľadom. Jeden bral, druhý dával. Ja len dúfam, že starému pánovi raz pohľad zmäkne a malému dievčatku nikdy nestvrdne. Že keď bude dospelá, nezabudne to, čo mala v očiach. A bude zachraňovať vybité baterky v ľuďoch.
