Všetko je inak

Často sa mi stáva, že sa situácia obráti naruby v zlomku sekundy. Nestihnem ani vydýchnuť a to, čo bolo pred chvíľou čierne, je odrazu biele. Prípadne naopak. A keďže svet nie je len čiernobiely, naberá to na pestrosti. Pokojné a slnečné ráno môže vyrásť do večernej blýskavice. Alebo sa už pri zobúdzaním striasam od stresu a na obed mi milý urobí piknik v tráve. Hoci aj pred panelákom. Aj včera. Teda dneska, ale vy už to máte ako včera. Ranný robotný prešľap, teda priam problémisko, čo vyzeralo na môj odchod z hlavného mesta so stiahnutým chvostom, sa zmenil na tlačiarenského škriatka ako aprílové počasie, ani som nestihla dopísať správu, o tom, čo sa stalo. Jednoducho sa mi to stáva priemerne raz denne. Otočka o sto osemdesiat stupňov a poďme, prispôsobuj sa! Priemerne raz denne mi život dáva lekciu o tom, že prvý dojem vôbec nie je dôležitý, ako to tvrdí múdra literatúra, ale vie byť klamný ako odraz na vode. V podstate na tom stavia súdobá spoločnosť – fyzično a krátka expozícia. Kto je v tom zbehlejší, vyhráva na svoju stranu žolíka, čo otvára dvere. Prvý dojem – „geroj“...hmm...to bude úúúspešnééé a šííkovnééé. No hej, a ešte to môže mať v hlave seno. Prvý dojem – „looser“...a viac sa nepotrebujeme baviť o ničom. No ten „looser“ môže mať v kapse, napríklad Pulitzerovu cenu. Alebo až Nobelovu. Iba na to nevyzerá. Tak poďme hodnotiť na základe prvého dojmu. Skoro ako sa zamilovať do slušne zväčšenej a vyretušovanej fotografie. Krásne reklamné ťahy, čo neukážu ani o centimeter pod kožu. Chvalabohu sa v živote nestretnete a ideál ostane ideálom. Alebo naopak, tamtomu mladému ociachovanému a ovybíjanému Jánošíkovi sa radšej vyhnem na päť metrov, lebo vyzerá nejako nebezpečne a čo keby a čo keby...a čo keby len sa chcel opýtať zdvorilo na cestu na stanicu. Asi bez šance. Okolnosti nepoznáte, pokiaľ vám ich dotyčný dotknutý nepovie. A hlavne pokiaľ nebudete počúvať a chcieť počúvať, čo hovorí. Bez poznania okolností by ste ho napríklad ako nadriadený mohli vyraziť sa kadečo možné nepodstatné. Nepríde do práce a nedá nikomu vedieť. Horkokrvný šéf, ktorému sa k tomu ráno pokazilo auto, už pomyslene podpisuje výpoveď. Čo na tom, že dotyčný dotknutý zostal visieť bez mobilu na chate niekde hore v Raji, pretože na cestu padol strom. Verím tomu, že sa ako v raji necíti, ale neurobí nič. Lebo sa to v tom momente nedá. Samozrejme, že málinko preháňam, zákonník práce nepustí, ale ako ilustrácia môže byť. Budem staromódna, ale stále platí „Dva razy meraj a raz strihaj!“. Koľkokrát som v duchu, ba aj naživo, odsúdila ja? Jáááj...Áno, áno tam hore, učím sa! Povedať si, že každý je výnimočný a ja teda vôbec nie som nad-radená, nie je vždy to prvé, čo ma napadne. Pretože som sa nepozrela na okolnosti. Ale snažím sa, aby to bolo minimálne to druhé. Lebo pozerám na človeka.