Čarodejky

Prepáčte mi za český výraz. Požičala som si ho, pretože mi pripadá mi viac o tých dnešných. Čarodejnice po našom vo mne evokujú stredovek a krížne cesty. Možno sa tam aj dnes stretávajú, no neviem. Ja tam chodím veľmi zriedka a beriem so sebou iba kocúra. Poznám ich, nie po mene ani po tvári. Vidno im to na očiach, keď sú iné ako všetky ostatné. Majú v nich svoj celý svet. Stretávam ich na ceste do práce aj v horách, kde zbierajú bylinky. Neodvrátia hneď pohľad, keď sa stretnú s iným, pre strach, či nepríjemný pocit, že niekto vstupuje do ich priestoru. Práve naopak, pozývajú. Už sa neboja obviňujúceho prstu „Ona to je!“ Nechcú škodiť, vlastne nikdy ani nechceli. Sú len trošku iné. Jedinečné. Vedomé si nenásilnej moci ženy, ktorá je viac o láske ako o vojne. Sú spokojné so sebou, pretože príroda je priateľka a dáva všetko, o čo ju požiadajú. Čarujú so svojím časom, keď stihnú pri práci darovať chvíľu zúfalej priateľke, ktorej ušiel domáci miláčik, dokonca ho nájsť, bez toho, aby šéf mal pocit, že nepracujú na sto percent. Čarujú, keď všetci známi naokolo dostanú na sviatok presne to, po čom túžili. Čarujú, keď na všetky boľačky sveta nájdu ten správny liek. Akurát zapadlo slnko. Obloha nad dneškom farbí svet do zlatočervena. Z okna ešte prúdi jemné svetlo spolu s vlhkým dychom prebúdzajúcej sa noci ale v izbe je už zamatové šero. Mám rada tieto okamihy, keď okná domov zažmurkajú na pozdrav noci a psy pozdravujú pútnikov dňa, vracajúcich sa domov. Zapaľujem sviečky, jednu za druhou a vpúšťam si ich mäkké svetlo do duše. Mihotavý plamienok kreslí tieňmi na stenách symboly zajtrajšieho budúcna. Každý nový deň prinesie niečo, o čom iba tuším. Nie je podstatné to vedieť vopred, dôležitejšie je prijať všetko bez tvrdých výčitiek životu. Skladám na dlážku mozaiku z kamienkov z ciest, ktorými som prešla. Kým si sadám dolu, aby som dlaňami cítila pulz zeme, z hrnčeka čaju na drevenom stolčeku stúpa para. Ľubovník, lipa a materina dúška. Chutí letnou lúkou a bozkami v tráve. Teraz chcem byť blízko tomu, čo ma stvoril z hliny a vdýchol život do úst. Láske, utvorenej pre lásku, pre milovanie. Tú, ktorú rozkladám na päť elementov...oheň, vodu, vzduch, zem a drevo. V každom je tá Láska iná a v každom je úplne celá. Spolu nado mnou roztáčajú špirálu energie a vracajú mi silu a nádej a môj dych splýva s dychom sveta. Učia ma, že život tu je o niečom celkom inom, než ciele, ktoré sme si postavili v pretekoch o čas. Medzitým sa zotmelo. S poďakovaním na perách dopíjam vychladnutý čaj. Na jazyku sa mi zastaví lipový kvet, ktorý nechcel ostať na dne hrnčeka. Zajtra ráno, keď pôjdem natrhať nové, ho vrátim zemi. Kamienky ukladám naspäť na poličku a vietor z otvoreného okna za mňa zháša plamienky sviečok. Vďaka Bohu, z poslednej hranice je už len popol rozviaty po svete.
;-)