Keď nie sú kľúče

Nemám kľúče a čakám. Veľkáči už čakávajú veľmi netrpezlivo a snažia sa každú sekundu niečím vyplniť. Telefónom, chodením, nervóznym pozeraním na hodinky, prácou, narýchlo zorganizovaným stretnutím, jedením, nakupovaním. Chvíľu som čakala ako veľkáčka. Potom som znovunašla panelákové schody a počúvala život v kocke. Ako voľakedy. A vôbec mi nevadilo, že čas plynie pomaly a kľúče si dávajú oddychovú pauzu. Okoloidúci veľkáči sa na mňa pozerali zvláštne. Asi som im nesedela. Na bezdomovca zatiaľ nevyzerám a kávu som si popíjala ako niekde na korze v tieni kaviarenských slnečníkov. V prekvapení nestihli odzdraviť. Ani sa im nečudujem. „Ociii, idem vooon.“ - ozvalo sa o poschodie vyššie.Malý chlapec, ktorý sa rozbehol dolu schodmi. Trocha som sa posunula na kraj, nech mu neprekážam v nadšení. Keď prechádzal popri, zaprial mi „dobrý“. A ja som nebola schopná povedať mu ahoj ako veľkáčka. Bola som malá, čo si zabudla kľúče a sedí na chodbe na schodoch a čaká. „Dobrý“ ako odpoveď. Možno sa mu nie celkom zdala, ale odskackal dolu bez udivenia. Pohoda, mňa čakajú dole kamoši a ty si tu seď. Raz som povedala, že niektoré svety opúšťame dobrovoľne, prirodzeným vývojom vecí. Spália sa mosty, zavrú dvere. Nie je na tom nič zlé. Len kľúče od tých dverí treba niekam odložiť. Aby sa dali raz za čas vybrať a použiť. A ako som tam sedela, teraz a zároveň dávno, prišla som na to, že tak, ako vtedy, ani teraz neviem, kedy kto príde s kľúčmi a čo bude za dverami života. Nepripravená na svet, so strachom, ale aj tak zvláštnym spôsobom pokojná a odovzdaná. Odovzdaná schodom, pretože odísť by mohlo znamenať väčšie neznámo. Odovzdaná schodom, že napriek strachu treba na tie kľúče počkať. Občas sa vrátiť. Alebo predsa len niekedy nie?