Kus neba potiahnutý dolu

Ledva držím otvorené obe oči. Keby nefúkal severák z každej strany, z každého ventilačného otvorčeka, tak zaspím do minúty. Takto žmurkám, nech mi neprechladne oko a snažím sa hriať si ľavú ruku, lebo je pri okne a tam to ventilovanie dosahuje asi maximálne 5 stupnov celzia. Jediné, čo vnímam, sú červenooranžovofialové oblaky, nebe, až to zebe a tmavá krajina. Gýčik, až na ten vnútroautobusový vetrík.

"Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má." Matúš...

Ja neviem, prečo práve táto veta visela na rannej ceste. Koľko sa nabojujem proti veterným mlynom "prečo (ne)mám" a "prečo (nie) ja" a pritom sú to nepodstatnosti, ktoré mi iba mútia hlavu. A možno som pochopila, o čom tie slová sú. Nie o talentoch, nie o veciach, nie o peniazoch, šťastí, láske, požehnaní a podobných záležitostiach.

O vnútornom postoji... Keď stále strádam v sebe to, tamto, ono aj toto a ešte hento, nikdy mi chýbať neprestane. Budú mi chýbať peniaze, aj keď ich mám plné pančuchy, bude mi chýbať láska, aj keď vedľa mňa bude kráčať po celý čas. Pretože budem vidieť len to, čo nemám. Až prídem o to, čo mám. Vezmú mi to. Ja sama si to vezmem. Svojím "ten druhý má viac, má lepšie, má...".
Keď vnútri viem, že mám veľa, napriek tomu, že navonok nemám takmer nič, dostávam každým dňom stále viac. Možem byť slepá, a aj tak budem vidieť stále viac a viac. Možem mať dieru vo vrecku a pri každom kroku nájdem na zemi poklad. Možem mať málo, skoro nič, a predsa rozdať veľa. Pretože dôležité je inde ako v slovku mať.
Aj to sa učím pri Tebe.