Vôbec si nemyslím, že hrdinoviasú len tí, čo sa ocitnú v správnyčas na správnom mieste a nespanikária aleurobia najsprávnejšiu vec na svete. Môže tobyť úplne úplne obyčajný typ odvedľa,ktorého stretávam vo výťahu, keď idevyniesť smeti. Nik sa o nich nikdy nedozvie a oni siprežijú hrdinsky svoj hrdinský život nasvojom mieste. A ani nezachránia pol sveta. Iba urobianiečo správne. Napriek tomu, že správne vecisa dnes až tak nenosia. Náš civilizovanýmoderný svet má na prvom mieste slobodu, alebo vlastnelen jej ilúziu, a ostatné hodnoty akoby padli viacnež o jeden stupienok nižšie. A posiľňujemepredsudky voči tým, ktorí konajú inak.
Po rozhovoroch so Sayedom som niekoľkopredsudkov ja pochovala. Sayed má 24 rokov a žijev Kábule. V meste poznačenom vojnoua nepokojmi. V krajine, kde podľa nás a podľaspráv rezonuje nesloboda, bezprávie, teror, vraždy.Sayed sa narodil do vojny a žije v nej. Aj keďpodľa neho to teraz vôbec také hrozné akov správach nie je. Miluje svoju krajinu, miluje ichtradície a je ľudsky múdry. Pýtala somsa svoje zvedavé otázky na politiku, na spoločnosť,na islam, na ženy v krajine, na zvyklosti a on sasmial. Na tom, ako strašne chceme byť iní od nich,múdrejší a lepší. A vôbecnie sme. Sme rovnakí len tej kvázi slobody je tu viac.(Prosím, teraz nehovoríme ani o politikoch anio mocnároch...dokonca ani o Talibane.) Našasloboda dovolí skoro všetko, dovolí ublížiťvedome v citoch, rešpekte pre vlastnú potrebuslobody. Naša, moja sloboda znamená viac. Ich slobodasa stále drží v pravidlácha tradíciách, kde jedno rozhodnutie ovplyvňujerodinu a okolie a rozhodne sa len s ich súhlasom.Obmedzujúce? Možno áno, ale ak verímv lásku svojej rodiny, viem, že moje sny sa berúvážne a ani ja neurobím rozhodnutie, ktoréublíži im.
Sayedova rodina, veľká rodina, prišlado Kábulu a nemala kde bývať. Teraz majúdom. Asi nie honosnú vilu, ale majú dom. Dal ho presvoju rodinu postaviť Sayed. Pracuje na dva úväzkyaby zaplatil svojej rodine život. Napriek tomu, že on bychcel študovať v zahraničí nauniverzite. A mohol by. Lenže najskôr bola dôležitárodina. Teraz, keď je zaplatené bývanie, môžezačať šetriť na univerzitu, žurnalistikuv Oxforde. A ešte niečo. Keď čítampríbehy napísané dnes, je v nich strach,sklamanie, bolesť. Ale nie z vojny. Z nášhopríliš voľného života, z nášhožitia na skúšku. Zo vzťahov, ktoré sadajú merať hodinami. Z toho, že nemôžmebez strachu z následkov povedať „ľúbimŤa". Afganistan je prísna krajina. Minimálnamožnosť samostatného výberu partnera. Alenezabudnem na odpoveď, ktorú som dostala, čo by sastalo, keby sa zamiloval. - Urobil by som všetko, aby som siju mohol vziať. A moja rodina by ju prijala.
Pre nás moderných ľudímedové klišé z románov pre ženy,nad ktorým sa hádžu silné rečia ironické poznámky. Pre Teba realita. My satvárime hrdinsky a Ty si vo svojej úprimnostihrdina bez toho, aby si o tom vedel. Pre mňa určite.
Tashakor Sayed.
