Sníval sa mi sen

Sníval sa mi sen. Bolo to už dávnejšie. Neviem odkiaľ prišiel a neviem ani, akú cestu mi chcel ukázať. Ale bol skutočnejší ako moje dni a tajomnejší ako tmavé noci, keď zhasnú všetky svetlá. Odohrával sa vo mne film alebo minulosť, neviem. Bola som v ňom doma, na mieste, kde patrím, ale nebolo to dnes a ani včera. Bolo to akoby niekde v dávnoveku, ako Tolkienove príbehy. Farebný príbeh o meste na brehu jazera, kde žili ľudia a bytosti z legiend. Viem, ráno som si pamätala každučký kúsok z neho, dnes mi ostalo len o niečo viac ako pocit. Trblietavá hladina jazera odrážala strechy domkov, terasových záhrad, ľahučkých závesov v oknách, s ktorými sa hral vietor a drevené mólo. Na druhej strane padal do hĺbky tehlový útes a keď sa dotkol hladiny, voda belela radosťou. A pevnosť na skale vládla tomuto miestu ako múdry sivovlasý starec. Stáli sme na móle traja. Cítila som vietor v tvári a vôňu lekien, ktorú doniesol z diaľky. A láskavú prítomnosť svojich priateľov vedľa mňa. Muž a žena, tak silní a pokojní, ako to modré jazero pred nami. Upierali oči na pevnosť oproti a na tú bytosť, čo vzlietla nad skaly a ukryla na malú chvíľku slnko do svojich krídel. Bol krásny, priletel k nám, až na kraj móla. Sedela som mu na chrbte, cítila kožu drsnú a predsa tak príjemnú. Leteli sme nad hladinou tak nízko, že som bosou nohou mohla cítiť strž kvapiek, čo vystrekli, keď sa jeho krídla dotkli jazera. A potom sme sa ponorili dole, do hĺbky. Moje živly, voda a oheň, na pohľad nezlučiteľné prvky, kde jeden musí zničiť ten druhý, sa stretli. Stretávajú sa vo mne. Jazero vo svojom svete ukrývalo život iný ako ten hore. Život zo zábleskov svetla v modrom závoji, šantivý ako vlny na brehu a večný a tichý ako kamene na dne. Môj svet. Tancovala som láskou, tancovala som s vodou a s ním. Vyniesol ma na breh. K mólu. Kvapky, malé kúsky jazera, čo mi stekali dolu z tváre na plecia, žiarili ako malé slnká. Už nebol sám. Vedľa neho sa vynorili moji dvaja priatelia. Zmenili sa, boli ako on. Už nie ľudia, ale bytosti s ľudským srdcom. Nádherní ako svet, z ktorého vzišli. Chcela som byť s nimi. Moje ja im patrilo, patrí tiež do toho sveta, k nim. „Prečo som stále taká istá? Aj ja som ako vy. Patrím k vám!“ V očiach mal lásku, smútok a múdrosť, ktorú ešte nepoznám. „Nemôžeš ostať. Ty musíš ísť ďalej. Ďalej bez nás.“ Ako sa pomaly strácali vo vodách jazera, odchádzalo s nimi moje srdce a ostal len pocit, že raz sa musím vrátiť.