Chcem – činechcem – Musím! Musím urobiť poriadokvo všetkých mojich písomnostich, dokladoch , dôležitých papieroch od eštedôležitejších inštitúcií, vo faktúrach a podobných zvestiach, oberajúcichma o značnú časť môjho vychrtlého konta.
Tieto potvory sami kotili v šuflíku a tak ich idem odseparovať každú zvlášť do svojhošanóna s tučnými a viditeľnými nápismi : HYPOYÉKA, FAKTÚRY, ZMLUVY,POISTKY,...s podpriečinkami – FAKTÚRY: 1. TELEFÓN, 2. VODA, 3. ELEKTRIKA,4.PLYN,...........a tak dále a tak dále. Mravenčia práca, ale vďaka mojejporiadkumilovnosti , hrubý koncept a systém zakladania som si vytvorila už dávno. Ako prvé som oddelila starý rok do krabice s názvom ARCHÍV.Ďalší krok sa mi už menej pozdával.
Lidičky – studený pot ma oblial. Zistila somnelichotivý stav súčasnej reality, že aj tento rok budem platiť na všetky smery jak hluchá. – Okej –prerátať všetko na eurá,...Eurokalkulačky nám poslali, tak máme, to bybolo najmenej. Už splatiť to je horšie.Ale aj to sa ešte dá. Fakt, že mi dnes nechceli vydať z našej 1000-ky sommohla čakať. Pochopila som, že 70% celkovej sumy musím platiť, inak dovidenia!Čo dodať? Nič iné – len „Ach jaj.“
Eurá som vlastnenechcela ani spomínať. Aspoň teraz ešte nie. Keď v plnej paráde vhupnem doeuroživota trochu hlbšie – lidičky – smrteľný pot ma bude oblievať??!! Keď tedanazbieram viacej poznatkov , potom sa mi bude pero žeraviť.
Teraz sa všakvrátim ešte na chvíľku k téme úhrad, len z trochu iného uhla. Už nieplatenie – lež šetrenie!! Doma na mňa z poličky civí jedno milé bielešporničkové prasa s veľkým bachorom: Dar – voľakedy dotyčnou osobou dobremyslené. V dobrej viere a nálade ihneď po 12.tom dni v mesiaci,sme tam aj nahádzali pár drobákov. Presne v takej istej dobrej vôli smev priebehu pár mesiacov prasiatko pekne – krásne vypitvali. Diera naspodutučného panďera sa nám zdala príliš malá, tak sme hútali ako vydlabať väčšiu.Skrsla v nás prasa zachraňujúcamyšlienka. Tak sa vŕtalo diamantovým kotúčom. Uľútostilo sa nám ho roztĺcť.A tuším sme mohli. To by teraz nevrhalo na mňa také hladné pohľady.V súčasnej finančnej kríze, ktorá vládne v našej rodine už odnepamäti ma to „mierne“ vyvádza z miery.
Toto milé hlinené prasiatko prežilo. Ja lendúfam, že ma nechytí amok a v slabej chvíli ho nebudem musieťobetovať ako Abrahám svojho syna Izáka , a nerozmlátim ho kladivom.Pokúsim sa predsa len v povestnej dobrej viere tam hodiť zopár centíkov z mojej prvej eurovýplaty . Veď blíži sa plesová sezónaa ja nemám šaty! Ó – šaty – utkané z jahodovej peny. Teraz miprináleží ospevovať radšej šporničky : Ó – prasce – utkané z keramickejhliny!
Moje novinárskeJa mi hovorí: „Nepíš nasilu,...píš, len vtedy, keď cítiš!“ Ale ja predsa píšemlen keď cítim (ako teraz smrad z priľahlej kafilérky ) –– Ó – prasce –putujúce pod nôž !! –– a že ako sarodí stále nová a nová téma ( stačí ten správny „smrad“ okolo teba, - resp. „ smradov“ je tu viac ako dosť, lenich vyňuchať!)
