Prirodzene, že som sa tentokrát netrafil do toho 1% a moju drahú som trochu sklamal. Predpokladám, že som mal bez váhania vypustiť niečo ako: „Je mi tu super," alebo ešte lepšie: „Byť konečne vo svojom je také super!", ale ja som sa na sekundu zamyslel, a už v tom momente som v jej očiach zbadal, že som to zmrvil. V prípade zásadných otázok treba odpovedať správne, rýchlo a bez rozmýšľania. Ten pohľad mám pred očami doteraz.
V tej "nešťastnej" sekunde som si spomenul na všetky miesta, kde som kedy býval (myslím dlhšie ako týždeň, dva). Prvé tri roky si moc nepamätám, to bolo v Bytči na ulici kpt. Nálepku, neskôr Škorvánkovej. Kapitán Nálepka (http://www.infovek.sk/predmety/dejepis/projekty/pomniky/kjn/kjn.html) bol ako jediný Slovák ocenený titulom „Hrdina Sovietskeho zväzu" a padol pri oslobodzovaní mesta Ovruč. Keď sa vrhol do svojho posledného boja, údajne zakričal: „Žiť chcem, ale smrti sa nebojím!". V detstve ma jeho hrdinstvo fascinovalo. Ani tá ulica mu nezostala.
Pätnásť rokov v Žiline na ul. Steinerovej, ktorú neskôr premenovali na Nécseyovu. To už je osud niektorých ulíc, že nemajú normálne meno. Zlaté časy, detstvo, prvé lásky, neskoré príchody domov... De jure som sa z tej adresy odhlásil pred mesiacom. Ale bola to skôr moja lenivosť.
Na Bernoláku v Bratislave som prežil osem rokov. V tom čase som mal miestami až tri domácnosti (u našich, na intráku, u frajerky), a pripadal som si ako tulák. Bývať so mnou asi nebola žiadna sláva, Martin Štaffen a Mišo Hrčka by vedeli rozprávať celé story. Že pozdravujem.
Posledných 10 mesiacov na Soblahovskej v Trenčíne, podnájom 1+1, novomanželský bytík, v ktorom sme s manželkou začínali (a v ktorom som sa o. i. začal učiť správne odpovedať na zásadné otázky). A pár dní na Juhu v Trenčíne. Prerobený, priestranný a presvetlený byt. Priestranný a presvetlený bol, to prerobený sme z veľkej časti zariadili my. Len som si ešte nezvykol. Po rokoch túlania to chvíľu trvá, kým to človeku docvakne a usadí sa. Preto som sa na sekundu zamyslel...
Dom, byt, chajda, chalúpka, proste to niečo, kam človek večer (ak je doma) hlavu zloží, predsa potrebuje svoju históriu. Najprv si v ňom treba čosi odžiť, ohovoriť, odjesť, odspať, odmilovať, zažiť zopár návratov, dobrých aj zlých správ - potom sa stane pravým domovom. Náš bytík je starší, pozerá sa na nás cez závoj toho, čo si tu odžili, odhovorili, odjedli, odspali, odmilovali a zažili iní ľudia. Ej, keby vedel rozprávať, to by bol super pokec, nestíhal by som písať a asi by to bolo pekné voyerstvo :D. Tak prečo mi tá otázka zostala v hlave?
A potom, práve v okamihu, keď som z chodby vchádzal do obývačky - v ktorej máme krásnu novulinkú drevenú brezovú podlahu (od FACITEXU - chvíľu im to trvalo, ale spravili ju naozaj pekne), mi došlo, že je to celé blbosť. Ťažko sa to opisuje, ale ten pocit, práve v tom jednom kroku sa dá formulovať, ako správna odpoveď na tú otázku:
Miláčik, býva sa mi u nás doma báječne.
