Po tom, ako som uvidela úvod spomínanej relácie, v ktorej bolo zachytené oživovanie muža trpiaceho rakovinou pľúc, bola som priam zhrozená. Všade samá krv, matka muža vysvetľuje zdravotníkom, aký je jeho zdravotný stav, tí sa medzitým snažia zachrániť mužovi život, ale napokon len musia skonštatovať smrť... Nie je toto pritvrdá reality šou? Viem, že to nie je reality šou v pravom zmysle slova, ale zobrazuje realitu bez akýchkoľvek prikrášlení a sleduje to, myslím, pomerne veľký počet divákov, tak prečo to nazvať inak?
Asi aj v tomto prípade platí, že ľudia sa s akousi zvrátenou radosťou pozrú na nešťastie iných, len nech sa netýka ich samotných. A samozrejme, televízia túto našu vlastnosť opäť využila vo svoj prospech, hoci mi pripadá veľmi zvláštne to, že ľudia, ktorých natáčajú s tým súhlasia, resp. že televízia nepotrebuje ich súhlas na to, aby ich mohla v takýchto situáciach nakrúcať. Ide predsa o situácie zachytávajúce ohrozenie života, rôzne úrazy, kriminálnu činnosť atď. To, že dotyčným rozmažú tváre predsa neznamená, že ich nie je možné spoznať. Predpokladám, že nikto by nechcel byť publikovaný v médiách práve v situácii, v ktorej mu polícia dáva na ruky putá...
Na druhej strane, nepopieram, že televízia poukazuje aj na to, že práca záchranára je veľmi náročná a nesmierne potrebná. Ale to sa dá prezentovať aj iným spôsobom. Napríklad by mohli vysielať reláciu, v ktorej by lekári hovorili o týchto situáciach, ale tie by zase neboli také úspešné, veď je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť...
Dá sa vôbec zájsť ešte ďalej? Čo sme ešte nemali možnosť vidieť v televízii? Pôrod naživo sa už vysielal v Holandsku, sex naživo sme mali možnosť vidieť tuším aj u nás. Tak čo viac? Keby bol u nás zlegalizovaný trest smrti, ponúkla by nám televízia priamy prenos? Možno áno, veď predsa biznis je biznis...
