V máji budú v Bratislave pochodovať gayovia, lesbičky, bisexuáli či transsexuáli. Tí však v skutočnosti pochodujú nielen v bratislavských uliciach každý deň.
Ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou sú súčasťou našej spoločnosti. Veď prečo by neboli, keď svoju orientáciu väčšina z nich drží v tajnosti? Ak sa prezradia, nasleduje zvyčajne rovnaký scenár. Výsmech v škole či v práci, odsudzovanie okolím a dokonca aj rodinou. My, Slováci sme stále príliš konzervatívni. Kričíme, akí sme tolerantní, no stále sme o krok pozadu za západnou Európou.
Máloktorý rodič túži po tom, aby jeho dieťa vytŕčalo z radu. Ak už vytŕča, treba zasiahnuť skôr, ako si to niekto stihne všimnúť. Zrejme preto sú rodičia často medzi poslednými, ktorí sa dozvedia „hrozné" tajomstvo svojich detí. Potom sa chytajú za hlavu a pýtajú sa, prečo sa to stalo práve im. Keby mali otvorené oči a viac by počúvali svoje deti, snáď by tým neboli až takí prekvapení. Našťastie, sú aj takí. Bohužiaľ, je ich málo. Predstava, ako sa ich Jurko drží v meste za ruku so spolužiakom Maťom je pre mnohých priam nočnou morou.
Na druhej strane, ak by to bolo len na rodičoch, možno by boli chápavejší a tolerantnejší. ALE! Do úst sa im tlačí otázka typická pre náš národ: „Ale čo povedia ostatní?" No kto sú tí ostatní? Prečo nás tak veľmi zaujíma názor väčšiny a prispôsobujeme sa mu na úkor svojho šťastia?
Nejdem strácať čas hľadaním odpovede. Radšej sa vyzbrojím dobrou náladou a 22. mája pôjdem podporiť tých, ktorí sa nepýtajú, ale s úsmevom budú oslavovať svoju „inakosť" a určite nebudú odsudzovať heterosexuálov, ktorí sa budú chcieť zabávať s nimi. Nech všetky predsudky konzervatívneho Slovenska berie čert!
