Vybrala som tú, podľa mňa, najvtipnejšiu a najzaujímavejšiu. Stalo sa mi to raz v zime po Vianociach, keď som cestovala za kamarátkou do neďalekej dediny. Nastúpila som do poloprázdneho autobusu, sadla som si a pustila som si discman. Ako si zamyslene sedím a počúvam hudbu, prisadne si ku mne staršia pani a začne sa 15 minút výsluchu. Najskôr sa ma spýtala klasickú otázku, kam cestujem. Keďže som ju kvôli hudbe nepočula, zvýšila hlas, na čo sa polovica cestujúcich na nás pohoršene pozrela. Tetuške som odpovedala a ďalej počúvala. Po chvíli do mňa štuchla a spýtala sa, čo to mám v uchu. Opäť som jej odpovedala a keďže som videla, že sa ma chystá ešte niečo spýtať, hudbu som vypla.
Nasledovala otázka, či mám obidvoch rodičov, ktorá spôsobila vo mne zmiešané pocity. Na jednej strane som nevedela, či vyzerám tak zúbožene a na okolie pôsobím ako sirota alebo sa mám začať smiať, že sa tetuška pokúsila byť vtipná. Našťastie som si zachovala vážnu tvár a teta sa spýtala, či mám rada svojich rodičov, koho mám radšej, kde moji rodičia pracujú, koľko majú rokov atď. Teta s alen pýtala a pýtala a ja, nakoľko som nemala to srdce jej odvrknúť, aby mi dala pokoj, som jej pekne odpovedala. Ako som už spomínala, odohralo sa to tesne po Vianociach, a tak sa ma povypytovala na vianočné darčeky a aj na to, čo sme mali na večeru. Tým sa výsluch skončil a nasledovala tá príjemnejšia fáza rozhovoru, monológ.
Ten sa týkal najmä všetkých možných chorôb, ktorými údajne táto "milá pani" trpela. Posťažovala sa na lekárov, politikov, na to, že meškajú autobusy a že má nízky dôchodok... Ja som len prikyvovala a občas súhlasne zamumlala. Počas 15 minút cesty, som sa dozvedela aj to, čo som naozaj nechcela.
Keď som konečne vystúpila, prvá otázka, ktorú som kamatátke položila, bola: Daniela, vyzerám ako sirota? Kamarátka najskôr na mňa nechápavo pozrela, a keď dom jej povedala o mojej spolucestujúcej, začala sa smiať a dosť dlhý čas ma volala sirotou. Takýchto zážitkov mám oveľa viac a možno ešte o nejakom napíšem...
