Keď som sa rozhodla, že sa pôjdem trochu prejsť, netušila som, na čo sa mi pri prechádzke podarí natrafiť. Namiesto toho, aby som si vychutnala lúče slnka a čerstvý vzduch, čakalo ma prekvapenie, na aké tak ľahko nezabudnem.
Ako som si vykračovala po opustenej poľnej ceste. do nosa mi udrel neznesiteľný zápach rozkladajú- ceho sa mäsa. Chcela som zistiť, čo to tak zapácha, a tak som v ceste pokračovala. Prešla som niekoľko metrov, keď som TO uvidela. V kríkoch pri ceste ležala akási koža, stiahnutá z nejakého zvieraťa, okolo ktorej lietali roje múch. Pristúpila som bližšie a zistila som, že sa jedná o kožu z diviaka. Tento nález, bohužiaľ, nebol môj jediný. Lepšie som sa porozhliadala a všade navôkol som zbadala množstvo star-ších kostí zo srncov, či jeleňov, lebky, z ktorých boli odpílené parôžky, nohy s kopýtkami, ďalšiu kožu z diviaka a dokonca jednu lebku, ktorá očividne pochádzala z mláďatka srny. Napočítala som 3 kože, vyše 25 lebiek, z toho zhruba 5 z diviaka, niekoľko úlomkov kostí a to nepočítam to, čo sa skrývalo pod kopou lístia a konárov.
Tieto pozostatky tu mali ostať ležať bez toho, aby ich niekto našiel. Páchateľ tohto ohavného činu si bol taký istý tým, že kosti nik neobjaví, že sa ani nenamáhal ich zakopať alebo lepšie uktyť. Keďže ide o málo frekventované miesto, musím uznať, že to mal celkom dobre vymyslené. Jednoducho pozostatky hodil do kríkov! Niečo také by určite neurobil ani jeden "legálny" poľovník. Otázkou teda je, kto to urobil. Je isté, že to bol pytliak alebo pytliaci, ale koho toto slovo označuje sa asi tak ľahko nedozviem.
Prečo to však niekto urobil? Na to je množstvo odpovedí... Všetci vravíme o ochrane prírody, ale len málokto prejde od slov k činom. Ak sa niekto stane svedkom niečoho podobného radšej predtým zatvorí oči a nechá si to pre seba. Pre mňa je však dôležité, aby sa o tom dozvedelo čo najviac ľudí.
