O histórii Oswienčimu sa môžete dočítať v náučnej literatúre, ja sa chcem podeliť o zážitky a pocity z tejto, pre mňa nesmierne zaujímavej, exkurzie, ku ktorej patrí aj cesta do Oswiečimu. Tá nám kvôli opravám na poľských cestách trvala omnoho dlhšie, ako pôvodne mala. V Oswiečime sme mali byť o druhej, no meškali sme necelú hodinu, čo spôsobilo, že náš český sprievodca sa na nás viac-menej vykašľal a my sme dostali poľskú sprievodkyňu. Naším šťastím bolo, že profesorka kedysi učila ruštinu a prekladala nám, pretože sami by sme rozumeli len málo...
Napriek tomu, že som čakala, že tam nebude veľa ľudí, bolo...hádam z celého sveta...Angličania, Česi, Nemci, Francúzi a samozrejme domáci. V okamihu, keď som prechádzala tou neslávne známou bránou, ktorou sa takmer nikto nedostal späť, som si uvedomila, čo sa tu odohrávalo a v duši sa mi usadila ľútosť a smútok. Nebol to len smútok z obetí, ktoré tu zahynuli, ale aj smútok z toho, že my ľudia sme schopní niečoho takého...
Počas prehliadky sme videli množstvo fotografií a dokumentov, no na väčšinu z nás najviac zapôsobila časť, v ktorej boli osobné veci väzňov- okuliare, vlasy, hrnce, topánky...no pre mňa bolo najdojímavejšie pozerať sa na detskú košieľku, cumlík, bábiku... Vtedy som sa sama seba spýtala PREČO? Prečo sa toto muselo stať, prečo pri tom toľko ľudí trpelo a umrelo?Prečo?
Vidieť cely, v ktorých žili väzni v otrasných podmienkach, boli tu týraní, múr smrti, kde boli kvety, sviečky a aj fotky, šibenicu...to všetko spôsobilo v každom z nás pocity hrôzy...mnohí moji spolužiaci ma prekvapili, každý sa tu správal inak, tak som ich nepoznala.
Pri odchode som si priala, aby sa už nikdy nič také nestalo...hlúposť,ale v kútiku duše stále dúfam. V prípade Oswiečimu platí, že stačí raz vidieť ako stokrát počuť...a možno každý bude potom dúfať tak, ako ja...
