Dlhodobou súčasťou blogerskej diskusie o pitnej vode a vodách balených je opodstatnenie a férovosť reklamnej kampane AVS „Pijem zdravú vodu, nápoj z vodovodu“. Faktom je, že vo februári 2010 začala riaditeľka nealkoasociácie blogerskú antikampaň a vo svojich textoch, jemne povedané, nekorektnými argumentmi spochybňovala a osočovala spomínanú kampaň a propagovala výrobky vlastnej asociácie, čo si logicky vyžiadalo odpoveď a uvedenie jej tvrdení na pravú mieru. Napokon, búrlivá diskusia o tejto téme pod viacerými článkami bola zrejme aj dôvodom, prečo si Karol Sudor pozval ako hostí oboch najviac zainteresovaných Tomišovú a Gemerana – a výsledkom porovnania tvrdení oboch strán v spomínaných rozhovoroch je určite oveľa objektívnejší obraz o vode z vodovodu a balených vodách ako pred niekoľkými mesiacmi, v čase informačného monopolu riaditeľky nealkoasociácie.
Kľúčovou témou do diskusie sa stal hlavný slogan kampane „Pijem zdravú vodu, nápoj z vodovodu“, ktorý sa stal vítanou príležitosťou pre jeho absolutizovanie (vždy a všade zdravá voda, na celom Slovensku) a následné spochybňovanie – na čo som reagovala vo viacerých blogoch (napríklad tu a tu). Je však faktom, že aj po rozhovore s Gemeranom sa tieto pochybnosti naďalej objavujú v diskusii pod článkom. Bolo by však zrejme vhodné rozlišovať medzi odbornými textami (napríklad na stránke Bratislavskej vodárenskej spoločnosti) a reklamnými textami, kde je určitá miera zovšeobecnenia prípustná (v prípade nepochopenia metafory sa možno sťažovať aj na Red Bull, že vám krídla nedal, či na Toyotu, lebo sú aj veci nemožné – napríklad rozbiť lavórom vajce v rohu miestnosti alebo zvoliť 150 nepodplatiteľných poslancov do NR SR).
Z tohto absolutizovania textu reklamného sloganu vyplynulo aj ďalšie nedorozumenie v diskusiách –Daniel Gemeran v spomínanom rozhovore trval na známom fakte, že vodárenské spoločnosti nemôžu zaručovať kvalitu pitnej vody v každom vodovodnom kohútiku, „lebo naše záruky končia pre verejnom vodovode. Za vnútorné rozvody nezodpovedáme.“ Toto konštatovanie síce mohlo pobúriť niektorých čitateľov rozhovoru, ktorí si neuvedomujú súvislosti, faktom však je, že VS môžu zodpovedať len za vodovodné potrubia vo svojom vlastníctve, nie za nekvalitné alebo staré rozvody v rodinnom dome alebo budove, za ktoré je zodpovedný vlastník objektu. Ak budete mať nekvalitný televízor alebo chladničku, zrejme nebudete obviňovať Západoslovenskú energetiku za ich mizerný výkon.
Ani toto však nestavia bokom tému kvality dodávanej vody – napokon nič iné ani nie je dôležité ako tento cieľ, čo sa odzrkadľovalo aj vo viacerých diskusných príspevkoch či výhradách. Viac dôležitých informácií sa dá získať na webovej stránke Bratislavskej vodárenskej spoločnosti www.bvsas.sk, napríklad aj v sekcii Infoservis, kde je množstvo odpovedí na konkrétne otázky spotrebiteľov (napríklad ako sa dá zistiť kvalita vody alebo ako objednať rozbor kvality vody a podobne), prípadne v sekcii Kvalita vody. Najvšeobecnejším konštatovaním na tomto mieste je, že vodárenské spoločnosti sa musia riadiť zákonom a predpismi, ktorými sú viazané dodržiavať všetky postupy, aby bola pitná voda neškodná a spĺňala parametre pitnej vody. Na obmedzený čas sú pre niektoré lokality povolené výnimky, ak je kvalita vody znížená, v stanovenom čase však musí dôjsť k náprave a voda nesmie spôsobiť zdravotné problémy ani v týchto prípadoch. Inak sa musí riešiť situácia náhradným zásobovaním.
Kľúčovým bodom diskusie o pitnej vode bola jej kvalita a ako sa zisťuje nezávadnosť vody z vodovodu – a čo pre to môže urobiť spotrebiteľ (samostatnou otázkou je kvalita vôd balených, k nej sme sa však zatiaľ v diskusii veľmi nedostali - rovnako ani k zálohovaniu plastových fliaš, čo je ďalším doteraz nevyriešeným problémom). Viac informácií je na už spomínanej stránke BVS, na tomto mieste iba pripomeniem, že spotrebiteľ si môže dať urobiť rozbor kvality vody za úplatu, resp. ak má podozrenie, že je jeho voda z verejného vodovodu závadná a rozborom sa potvrdí, že má pravdu, náklady znáša vodárenská spoločnosť.
Že o peniaze ide až v prvom rade sa prejavilo vo viacerých výhradách, či BVS nemala radšej financie vynaložené na kampaň využiť inak, napríklad na opravu vodovodných potrubí a či sa neprejaví v cene vody. Aj na stránke BVS si môžete nájsť cenu vody, ktorá je momentálne vo výške 1, 0667 eura za výrobu a dodávku jedného metra kubického pitnej vody vrátane DPH (inak povedané 32,14 Sk za tisíc litrov). Podobne ako v iných obchodných spoločnostiach, pekárňach, výrobcoch obuvi či liekov, aj vodárenské spoločnosti majú právo propagovať svoj produkt a náklady na reklamu sú súčasťou ich finančných plánov. A už len detail. Napríklad v minulom roku investovala BVS do rekonštrukcií a nových stavieb sietí až 31 percent z celkových investičných výdavkov spoločnosti a vodárenské spoločnosti, 14 členov AVS, prevádzkujúcich siete 1. kategórie, investovali v roku 2008 najmä do rozvoja vodárenských sietí 152 miliónov eur, čím zabezpečujú štátne záväzky prijaté v prístupovej zmluve SR k EÚ.
Už v úvode som spomínala, kde sa celá táto diskusia o pitnej vode a vodách balených začala. Ak však jej výsledkom po niekoľkých mesiacoch verejnej diskusie je, ako poznamenal iný diskutér, že „celkovo kampaň chválim, aspoň časti ľudí sa v hlave rozsvieti, že zbytočne nosia vodu v rukách a autách, keď im doma tečie v podstate na pitie zadarmo“, tak svoju úlohu táto diskusia na stránkach denníka Sme plní.
