Človek by si myslel, že sa naša krajina umiestni v prvej trojke v rebríčku, ktorý bude vyzdvihovať jej kvality. Bohužiaľ, umiestnili sme sa na druhom mieste práve v indexe korupcie, čo vôbec nie je lichotivé (zdroj: http://finweb.hnonline.sk/ekonomika/834706-porovnali-sme-mieru-korupcie-v-europe-slovensko-dosiahlo-katastrofalny-vysledok). Preto sa pýtam, kedy a kde nastala chyba? Isté protispoločenské a protiprávne javy sa vo verejnom aj súkromnom sektore úspešne ututlávajú. Teda čo všetko znižuje kredit tejto krajiny? Je to iba spokojnosť jednotlivca, ktorý sa nezákonne finančne obohatil? Organizovaný zločin, úplatkárske škandály a predovšetkým častá mediálna manipulácia. Práve médiá v tomto pojednávaní zohrávajú dôležitú úlohu. Slovo má veľkú silu a pri neopatrnom konaní s ním môže nastať tragédia. Preto by sa s ním malo zaobchádzať opatrne. Lenže médiá sú schopné zájsť tak ďaleko, ako im dovolíme. Častokrát bez ohľadu na morálku či etiku jednotlivca. Ponúknu nám také množstvo informácií, akým dokážeme uveriť bez toho, aby sme pochybovali. A my sa vôbec nezamýšľame nad tým, čo všetko vstrebávame.
Každý, kto aspoň raz za týždeň prešiel okolo televízie či novín, alebo mal na chvíľu zapnuté rádio, si musel všimnúť čo sa v posledných dňoch dialo. Študenti stredných škôl sa jednoducho rozhodli na politikov zaútočiť (samozrejme len slovne) a vyrukovali s protikorupčným pochodom. Bolo naivné myslieť si, že dosiahnu úspešný výsledok. Nikto by sa predsa nechcel vzdať komfortu, ktorý ponúkajú kreslá našej vlády. Iba hlupák by to urobil. Napriek tomu ich v uliciach hlavného mesta nasledovalo vyše tisíc študentov a podporilo niekoľko hercov a iných známych osobností.
Korupcia je čím ďalej tým viac sofistikovanejšia a je logické, že s ňou chceme skoncovať. Možno si to neuvedomujeme, ale je na každom kroku. A je absurdné myslieť si, že ju nepodporujeme vlastnými činmi. Najprv sa chceme predbehnúť u lekára, potom ospravedlniť našu rýchlu jazdu za volantom a nakoniec chceme vyhrať súdne konanie. Nedeje sa to iba v zdravotníctve, policajnej prokuratúre či súdnictve. Predovšetkým sa to týka politiky. Ako je možné, že sa do parlamentu dostali ľudia, ktorí zo seba nedokážu vyžmýkať ani jednu súvislú pravdivú vetu? Prečo sa nás snažia obalamutiť historkami, ktorým ani oni samy neveria? A čo je horšie – to, že nám klamú, alebo to, že im vždy uveríme?
Je úplne na mieste položiť si otázku – ako do tohto príbehu zapadajú médiá? Sú predsa sprostredkovateľmi celého korupčného a protikorupčného procesu. Prostredníctvom médií máme slová a myšlienky politikov neustále v hlave. Podsúvajú nám do našich myslí ich názory a „pravdy“. Snažia sa nás naviesť na cestu ich vlastnej ideológie. Ale ako zistíme kto naozaj klame? Veď vďaka nim nás budú politici aj naďalej dennodenne zavaľovať svojimi vystúpeniami a verejným predvádzaním sa a zmena nikdy nenastane. Takto má vyzerať hrdina dnešnej doby? Hrdina klamár? Chceme byť predsa spokojní a chceme pravdu. Chceme vodcu, na ktorého sa dá spoľahnúť, ale ani jeden nie je podľa našich predstáv. Snažíme sa kráčať s davom, ale zároveň z neho chceme vytŕčať. Túžime po zmene, ale napriek tomu nič nerobíme. Pokiaľ to bude pokračovať takto ďalej, nepohneme sa.
Ako študentka masmediálnej komunikácie si uvedomujem riziká svojho budúceho povolania. Očakáva sa, že zapadnem do vopred „idealisticky“ naprogramovaného formátu žurnalistky, ktorá sa kedykoľvek ľahko nechá podplatiť a tým bude vedome podporovať korupciu, ovplyvňovať ľudské názory a klamať hlavne sebe, až potom ostatným. Lenže ja som človek, ktorý neznesie nespravodlivosť a krivdu. Preto chcem, aby moje písané slovo malo čo najväčšiu moc zmeniť to. Nebojím sa následkov. Nebojím sa písať pravdivo. Viem, že sa oplatí bojovať za pravdu a vyčnievať z radu. Viem, že si ju všetci zaslúžime. A preto tak plánujem v budúcnosti učiniť.
