Reflexia č.1 - hrdinstvo nie je samozrejmé
Možno s tým nechceme súhlasiť a v rámci nášho (môjho) idealistického pohľadu na svet očakávame tak od ostatných, ako aj od seba, automaticky správanie sa podľa našich (ako osobných tak aj "spoločenských") morálnych hodnôt.
To však nie je samozrejmé.
Každý človek je osobnosť - vo svojom prostredí. Svojou minulosťou, budúcnosťou, názormi, postojmi, slabosťami, prednosťami, cítením, chcením... a svojou schopnosťou reagovať v rôznych životných situáciách.
Ľudia sa nerodia hrdinami. Samozrejme, v rámci spoločenského postavenia, prípadne politickej aktivity od nich spoločnosť očakáva určitú mieru "hrdinstva" - to jest prezentovania názorov aj v rovine, ktorá by mohla mať silnejší dopad na formovanie či budúcnosť spoločnosti.
Môžeme dokonca hovoriť aj o určitej zodpovednosti (ako politickej tak aj morálnej) za prezentované, ale, ako som osobne presvedčený, aj neprezentované názory. V spoločnosti neexistuje neutralita. Aj nevyjadrenie názoru je určitý postoj, so svojou mierou spoločenského vplyvu a dopadu.
Avšak, v prvom rade je každý človekom. Pred spoločnosťou môže niesť svoj podiel politickej zodpovednosti, avšak kto z nás je oprávnený posúdiť mieru morálnej, teda hlboko osobnej zodpovednosti?
Väčšina ľudí našej (a pravdepodobne aj každej inej) spoločnosti nie je hrdinami. Neviem, ako by som sa ja (a nech si so mnou, prosím, položí túto otázku aj čitateľ) dokázal postaviť za svoje názory (nech ich považujeme aj za akokoľvek správne) v situácii, kedy by bolo siahané na slobodu alebo akékoľvek ľudské práva (alebo spoločenské výhody) mne, alebo ľuďom, ku ktorým mám nejaký druh vzťahu.
A preto si trúfam tvrdiť, že "hrdinstvo" nie je samozrejmé.
Osobne si vážim ľudí, ktorí sa dokážu postaviť za svoj názor aj verejne. Zaslúžia si uznanie, nakoľko našli odvahu urobiť niečo, čo považujú za správne, bez ohľadu na profit.
Na druhej strane, ľudia, čo tak nekonajú, nie sú horší, alebo menejcenní. Jednoducho sú ľudskí, teda sú ako väčšina z nás.
Mnoho myšlienok, na ktorých je postavená táto úvaha, pochádza z knihy Karla Jaspersa Otázka viny (ďakujem p. Dvořákovi) a z rozhovorov s mojimi priateľmi (ďakujem mojim rodičom ako aj p. Dušičkovi a p. Sirovičovi).
