Marilyn alias Monika, alebo len trocha vkusu, prosím

Mám však úctu. K ľuďom, k veciam, k umeniu, k spoločnosti.
Vo voľnom čase robím zvukára jednej vokálnej skupine. Zvukár sedí niekde vzadu v tme a stará sa o tie svoje prístroje.

Napriek tomu som na väčšine vystúpení v saku.

Z úcty k spevákom a hlavne z úcty k ľuďom, ktorí na ten koncert prídu. Vedie ma k tomu určitý vkus.
Niektorí ľudia ho nemajú. Je to normálne. Niekto nevie povedať "r", niekto má problém šoférovať. Ľudia sú rozdielni.
Spoločnosť sa však vysporiadala aj s problémom nedostatku vkusu. Tam, kde je určitá úroveň správania sa a obliekaniavyžadovaná, sa zaviedol takzvaný protokol - súbor predpisov, ktoré je vhodné dodržať, aby sme "to" náhodou neprepískli.
Praktické.

Našu republiku zastupuje v zahraničí jedna dáma, ktorá sa tejto oblasti nevenuje. Nielen vo voľnom, ale ani v pracovnom čase.
Berie plat za to, že reprezentuje a zastupuje Slovenskú republiku na pôde Európskeho parlamentu.
Prejavmi, názormi, postojmi ... a svojim vystupovaním.
Ako je teda možné, že človek na tejto pozícii nielen prejavuje vkus typu mojseovci (za to asi nemôže), ale úspešneignoruje elementárne spoločenské požiadavky na vystupovanie človeka na jej úrovni?
Mala smolu, že ju zviditeľnil trapas nadnárodného charakteru. Svoju účasť na spomienke venovanej zosnulému pápežovi, osobnosti, uznávanej celým kresťanským aj nekresťanským svetom, na pôde Európskeho parlamentu, zviditeľnila spôsobom, ktorý spoľahlivo ocenili všetky bulvárne aj seriózne periodiká.
Negatívna reklama nie je nešťastím, na tú sa zabudne. Slovinci odpustia.
Hanba materskej strany dotyčnej nie je nič vážne, jej image tiež nie je bohvieaký.
Naši spoluobčania vyše mesiaca masírovaní reality show vyzdvihujúcou extrémny privitimizmus a nevkus sa nadniečim takým pravdepodobne nepozastavia.
A osobnú hanbu dotyčná nepociťuje. Podľa jej názoru bola oblečená vhodne a do jej obliekania sa nemáme čo starať.

Ale to je omyl.

Nikto by sa nestaral, keby robila sekretárku riaditeľovi miestneho družstva.
Avšak pomyslenie na skutočnosť, že takto populárna osoba má zastupovať republiku, ktorej budúcnosť sa ma osobne a konkrétnedotýka, mi privodzuje depresívne stavy.
Čo s tým?
Asi ako väčšinou ... strčíme hlavu do piesku a potichu prečkáme, kým trapas prehrmí.
A prijímame očarujúce úsmevy z plagátov predvolebných kampaní naďalej.