Merci, la France!

A, napríklad, aj mne. A to som Európan každou bunkou svojho politického (alebo skôr spoločenského?) povedomia.
Čo na tom, drahí Francúzi, že ste takto vyjadrili nesúhlas s niečím úplne iným? Čo na tom, že onedlho poviete rovnako hlasné a rovnako rozhodné ÁNO na rovnakú otázku v rovnakom referende - len na čele Vášho štátu bude niekto iný?
Veď v politike je to bežné. Aj v našej Koalícii sa hlasuje o reformách podľa politických záujmov, a nie podľa ich správnosti. Nikto Vám nemôže nič vyčítať.
Teraz ste však, úplne náhodou, vyjadrili môj názor. Vzdorovito ste zakričali aj moje NIE, a vôbec ste to netušili.

Viete, niektorí v Európe sme svoje NIE nemohli povedať. Naši predstavitelia si toto rozhodnutie prisvojili.
Využili svoj mandát, ktorého rozsah sa akosi dynamicky hýbe. Pre istotu sa nespýtali, pre istotu sa nevysvetľovalo.
Prieskumy verejnej mienky nevinne, potichučky, preplávali stokou informačných kanálov, nejaký "akože" informačný leták nám preletel poštovou schránkou ....
A zrazu sa tešíme, ako sme krásne hladko ratifikovali Euro ústavu. Hurá.Ani sme sa nestihli nadýchnuť, a už sme v Európe vzorom.

A ja by som sa vedel vyjadriť.
Že nepotrebujem žiť vo veľmoci.
Že netúžim po Európe, kde sa všetky štáty EU správajú približne rovnako.
Že mi neprekáža, ak má každý z EU štátov iný hodnotový rebríček.

Možno, ale len možno, by som svoj názor aj zmenil.
Možno by som ústavu chcel, keby ma presvedčili. V diskusii.
Možno by som ju obhajoval, s radosťou prijal a s hrdosťou žil.

To by som však musel vedieť, čo v nej je. S čím, a prečo sa to mám vlastne stotožniť. Podľa akých pravidiel tu budeme žiť.

Diskusia však nebola.
A preto, Merci, la France! Môj hlas zaznel Vašimi ústami.