Raz v Ríme

Do Ríma som sa dostal s priateľmi z vokálnej skupiny CHF . Skupina to malá, osem ľudí obsiahnuvšia, ale hlasovo a ľudsky príjemná. A medzinárodne činná.
Výsledok tejto činnosti bolo aj to, že sme sa jedného dňa (konkrétne 1.1.2004) dopravili do tohto veľkomesta, s úmyslom potešiť nás, Rimanov, zahraničných Slovákov, bezhraničných Talianov, a našich priateľov, ktorí nás srdečne privítali (a následne uhostili, čo je detail taktiež významný a všeobecne vysoko pozitívne prijatý).
Nebudem sa ošívať a vykrúcať (neviete, prečo mám vždy problém niekoho menovať?), naši drahí hostitelia boli manželia Babčanoví (teda, presnejšie povedané, pani veľvyslankyňa s manželom).
Zvítali a ubytovali sme sa a potom to začalo. Hostitelia sa o nás starali s dojímavou starostlivosťou. Ukázali nám Rím a jeho zákutia, pričom obrazový zážitok bol doplnený podrobným a hodnotným vykladom (pán domáci nám, ako aktívny architekt s živým záujmom o vec, odovzdal obsiahly súbor vedomostí o prastarom, starom, mierne starom, mladom a novom Ríme v súvislostiach).
Zaujímavosťou je, že Rimania majú úctu k architektúre. A to ako k starej, tak aj dnešnej, alebo aj k nedávno minulej.
Dokonca architektúra socialistického realizmu (u nás tak zaznávaná a mnou, priznám sa, takmer nenávidená) tam má svoje miesto a je rovnako chránená. Mne to bolo divné, a svoj nesúhlas som ako hlava mladá a horúca aj úspešne vyslovil. Drahý pán Babčan sa na mňa úchytkom pozrel (čo nás mohlo mimochodom stáť život, nakoľko práve kočíroval auto v Rímskej premávke – kto zažil, dá mi zapravdu) a vyslovil zrelé presvedčenie, že umenie nemusíme chápať, dokonca sa nám ani nemusí páčiť, ale mali by sme ho akceptovať ako výtvor človeka. A že je architektúra umenie, o tom po návšteve Ríma nepochybuje hádam nik.
Pekná myšlienka. Na zamyslenie. Stíchol som, zamyslel som sa, a v duchu s ním súhlasil. Myslím že každý pozná ten pocit, keď musí súhlasiť s niečim, proti čomu pred sekundou sebavedome vystúpil (vtedy väčšinou súhlasíme potichu, ktovie prečo). Ďakujem za ponaučenie. Kiežby som si spomenul na túto príhodu vždy, keď sa chystám vysloviť súd (čo je dosť časté, nakoľko mám zjavný sklon ku kritike).

A ako to skončilo?
Absolvovali sme koncerty (celkom úspešne), spoznali veľa dobrých ľudí (rovnako úspešne), videli opäť kúsok sveta a prileteli domov.
V hlave mám pekné obrázky, v srdci vďaku a v živote cenné skúsenosti.
Prečo to všetko píšem, keď sú to udalosti už rok staré? Reakcie na niektoré moje články a niektoré články iných blogerov mi tieto príhody pripomenuli. A za to som naozaj vďačný.

Takže napriek tomu, že článok nemá hlavu, pätu, dej a ani kostru, má pre mňa hodnotu zamyslenia.