Tu leží, v Pánu odpočívajúci. Umelec.

V našej robote je to tak. Ako moderná !nadnárodná! spoločnosť pracujeme v team-och. Logicky. Aby sme v každej situácii vedeli, kto je blízky spolupracovník, a kto trošička vzdialený.
Team vedie team leader, toho vedie menežér, toho vyšší menežér, toho ešte vyšší a všetkých vedie sám najvyšší. Menežér.
Jeden z menežérov si z čista - jasna uvedomí, že tie team-y sú "jaksik" málo efektívne. Spomenie to nižším menežérom, a tí samozrejme súhlasia, lebo vedia, že vyšší menežér to určite vie lepšie (nakoľko je vyšší!). Spomenie to aj vyšším menežérom, ktorí do toho, samozrejme, až tak nevidia, ale však sa naňho spoľahnú (veď je to kolega menežér!) A keď to nevyjde, aspoň je jasné, kto to spackal.Skrátka a dobre, team-y je radno pomeniť.
A k tomu už neodmysliteľne patrí sťahovanie.
Jedného krásneho dňa sa tridsať ľudí zdvihne a urobí hromadnú rošádu.Každý sa niekam presunie. Ale nie naozaj! Len tak, v rámci poschodia.Aby boli nové team-y pokope. Aby sa pomiešala krv.
Skrátka a ešte lepšie, aby sa to niekam pohlo.
A že sa to aj pohlo! Kolega R. o dva rady dopredu, kolega M. na druhú stranu miestnosti, T. a S. sa len tak prehodili medzi sebou.
F. a D.podupkávali s počítačom pod pazuchou s nemou otázkou v očiach.
V sektore "A" je načim vytvoriť nové pracovné miesta. Úspešná nadnárodná spoločnosť predsa musí rásť.
Rast je, prosímpekne, jedným z prejavov života. Vitality.
V sektore "A" však život postál. Nezvyčajne hlasno tikajúce hodiny sa zahladeli na skupinku sťahovačov i sťahovaných. Všetci sa pozerajú na jedno miesto.
V sektore "A" stojí prekážka. Artefakt. Umelecké dielo. Tichý vrah hrajúcich sa detí a nepozorných chodcov.
Oficiálny názov: konferenčný stolík.
Neoficiálne: dvadsať centimetrov hrubá mramorová doska postavená na 24 nohách z oceľového plechu o hrúbke 7 milimetrov v tvare pavúčich nôh.
Nabrúsených.
Da Vinciho obranný mechanizmus premietnutý do dizajnu futurizmu socialistického realizmu. Stolík, schopný ubrániť sa každému priateľskému pokusu využiť jeho odkladaciu plochu.
Hmotnosť odhadom: pol tony. A viac.

Cirkus môže začať.
Každý uchopil jednu ostrú oceľovú nohu a v snahe prepracovať sa o pol metra užšími dverami sčervenel v tvári.
Kolega M.a kolega R. pomohli situácii zvučným "heeej rup" usrkujúc z kávičky.
Normálne, drzo.
Viem to, bol som tam.
Stál som a uchlipoval z kávičky. Presúvané monštrum malo aj tak len 24 nôh.

Podarilo sa.
Sila ľudského odhodlania je neuveriteľná.
Monštrum zaujalo miesto na chodbe, čím rozšírilo dosah ohrozenia aj na kolegov z iných poschodí.
Nasledujúci ďeň podstúpilo ďalší kariérny rast - ocitlo sa pred budovou. Tam ohrozovalo chodcov ďalšie dva dni.
Dnes tam už nie je.
Otázky však zostali: Kto "to" vymyslel? Kto "to" zaplatil? Čo "tým"chcel autor povedať? Koľko ľudí sa na "tom" dorazilo?
Čo s "tým" bude ďalej?
Pri sťahovaní návrh padol: ak sa postaví artefakt na jeden bok, môže byť z neho geniálny pomník.

Treba ešte vysekať nápis:
"Tu leží, v Pánu odpočívajúci. Umelec."