Luxor toho poskytuje ľuďom, zaujímajúcich sa o starý Egypt viac, ako Káhira. Veset bol sídlom Egyptu počas väčšiny trvania tzv. Novej ríše (obdobie cca 16. - 11. storočie pred naším letopočtom - a to v tej dobe boli pyramídy v Gize už staré dámy:), keď si panovníci (králi, faraóni) zrejme spočítali, koľko je 2 + 2, a vyšlo im, že načo sa paholčiť a utrácať zástupy otrokov na tvorbu síce krásnych, ale zbytočne drahých útvarov pyramídového typu, keď stačí vyrúbať chodbu do skalného (tuším pieskovcového) masívu, a mali vystaráno. Inak, podobne regresívne vraj postupovali aj s predmetmi, ktoré zosnulým panovníkom dávali do hrobiek, aby mali ako "prežiť" neľahký život po živote - najprv tam tlačiil popri mumifikovanej mŕtvole aj kopec užitočností, neskôr to už len maľovali na steny - asi podľa nejasných správ zo záhrobia zistili, že to stačí.
Na 4-hodinovú trasu autobusmi (autom by ste tam boli odhadom za necelé dve hodinky), sme vyrážali ráno o siedmej, keď sa v Safage zhromaždilo z celého okolia odhadom cez 50 autobusov (náš sprievodca to okomentoval slovami, že dnes pôjde menšia kolóna, ako inokedy:)
Samotný presun by vydal na samostatný článok. Kolóna pripomína scény z béčkových vojnových filmov, keď miestny africký rádobyprezident prechádza krajinou za doprovodu armády - konvoj, prechádzajúci v pravidelných intervaloch policajné check-pointy bol obvešaný policajnými autami. Len som tak rozmýšľal, čo by potencionálnemu teroristovi zabránilo vyskočiť spoza najbližšieho pahorku, ktorých je tu požehnane, a spustiť paľbu do autobusov - asi nič. Ale zanechajme chmúrne myšlienky a poďme ďalej na ceste do vnútrozemia Egypta :-)
Čakal som rovinatú púšť - no na moje prekvapenie sa ťahajú od mora až k Nílu skalné masívy, ktoré bez jedinej rastlinky pôsobia naozaj bezútešne.
Nesmela chýbať samozrejme prestávka pre vodičov aj turistov - na vyhradenom obrovskom parkovisku už samozrejme čakali zástupy "bakšišákov" - detí, ktoré v spolupráci s ťavami, kozami, psami a neviem_čoho_ešte mámili od turistov peniaze. Nuž - miestni nepatria medzi najskromnejších, a napríklad cca 300 SKK za Redbull mi pripadalo ako vtip :-)
Ale ťavie mláďatká stáli za to - táto bola moja spriaznená duša, možno nejaká moja vzdialená reinkarnácia :-))
Signál GSM bol všade po ceste - o to sa starali takéto púštne BTS-ky
Zaujímavý bol prechod cez mesto Quena - čo je miestne krajské mesto s cca 60tisíc obyvateľmi. Ukázala nám dvojakú tvár arabského sveta - popri krásnych mešitách a honosnej univerzite sme tu uvideli aj nesmiernu biedu a polorozpadnuté, asi hlinené domy - ale ako som už písal v predchádzajúcich dieloch, tieto veci sa dajú len veľmi ťažko popisovať bez súvoslostí.
Ďalšou zaujímavosťou bolo, že celé mesto bolo doslova odblokované od hlavnej dopravnej tepny, po ktorej prechádzala kolóna - všetky bočné ulice blokovala polícia, dokonca aj rôzne mosty a mimoúrovňové križovatky, ktoré prechádzali ponad cestu, po ktorej sme prechádzali, boli odstavené. Nuž, bezpečnosť pre turistov na prvom mieste - ale ako sa ukázalo o tri dni v Šarme, nestačí to :(
Od Queny sme už prechádzali zelenou oázou, tiahnucou sa popri celom toku rieky Níl, smerom na juh, k mestu Luxor.
Ten nás privítal vcelku veľkolepo.
Pri vchode do Luxoru sme prešli cez jediný most v tejto časti toku rieky Níl (v samotnom meste nie je ani jeden), a dostali sme sa tak na jeho západný breh, kde sa nachádza mnoho významných pamiatok.
Prvou zastávkou na nekonečnej ceste autobusom (ktorú nám spestril aspoň fundovaný "pokec" českého sprievodcu, z ktorého teraz čerpám väčšinu výkladu:) boli strážcovia západného Vesetu, tzv Memnónove kolosy - v skutočnosti ide o sochy faraóna 18. dynastie Amenhotepa III.
Dielo je to vskutku monumentálne, človeku sa až nechce veriť, čo všetko dokázali ľudia pred pár tisíc rokmi! Ktovie, koľko súčasných diel prežije tri tisícročia...
Už tu sa však prejavili záporné znaky masovosti turizmu tejto časti Egypta - turisti sa tu skôr podobajú na stádo oviec, hnaných zbesilou rýchlosťou od pamiatky k pamiatke. Z fotografíí to síce nevidno, ale počas jednej chvíle bolo v blízkosti monumentov niekoľko stovák turistov z niekoľkých autobusov, ktoré po pár minútach vytrubovali a zvolávali "svojich" nešťastníkov, pretože bolo potrebné uvoľniť miesto pre ďalšie desiatky autobusov.
Systémom "úprkem-prk" sme sa teda vydali do neďalekého Údolia kráľov, na ktoré som sa tešil asi najviac. Potenciálnym návštevníkom ale vrelo odporúčam zásoby pitnej vody, alebo prinajmenej pár miestnych drobných na kúpu chladenej, pretože miestna krajina vyzerá asi takto....
...a ortuť teplomera sa v tej chvíli už pomaly, ale iste blížila k päťdesiatke (nabudúce sem prídem ráno o šiestej:). A to som ešte netušil, aké peklo nás čaká!
Na úvod naše stádo vyviezli vláčikmi priamo do údolia, kde filmovaniachtiví spolutrpitelia museli odložiť svoje kamery. My - bezkameroví, ale zato foťákmi obvešaní, sme pokračovali bez rušenia ďalej - hm, ktovie, kedy miestni prídu na to, že už aj foťákom sa dá pomerne slušne natáčať :-)
Vstupné nám zaručovalo vstup do troch hrobiek, ak chcel niekto navštíviť hrobku Tutanchamóna, zatiaľ jediného panovníka, ktorého hrobku našli neporušenú, a ktorého artefakty sa nachádzajú v Káhire, si musel priplatiť cca 400 SKK. A tu sme spravili veľkú chybu - náš vitálny, asi 60ročný sprievodca vyzval spolubojovníkov na výstup k hrobke Thutmesa III. - nuž, po tomto krkolomnom doslova výbehu po asi dvesto schodoch v podmienkach, podobajúcich sa peklu, som asi nemal od infarktu ďaleko - tričko som mohol žmýkať, nohy sa mi podlamovali - no zaslúžil som si toto ja, kancelárska netrénovaná krysa??? A viete, čo na tom bolo najlepšie? Dedo to odbehol bez zaváhania a ešte sa mu pusa celú dobu nezastavila! Nuž - priestor na zamyslenie nad kondičkou :-)
Slnko bolo skutočne neznesiteľné.....
..a cestou späť z hrobky, ktorá bola ináč podľa mňa najmenej výrazná z tých, čo som videl, som už začínal preklínať celý management cestovnej kancelárie, cez ktorú sme sem šli. Na celé údolie sme mali totižto vyčlenenú len pol hodinu (!!), takže celá návšteva skôr pripomínala "super" naháňačku v púšti. Ešteže existujú foťáky, lebo inak by som si pamätal z celej akcie asi len priblblé úsmevy miestnych policajtov, zjavne sa baviacich na nešťastí pobehujúcich a krv potiacich turistov.
Ak mám byť úrpimný, do tretej hrobky sa mi už ani nechcelo - doslova ma tam vtlačili - pretože jednak už ani nebol čas, a jednak sa vnútro podobá zo všetkého najviac na fínsku saunu - nie vybavením a výzdobou, ale klímou.
Po naháňačke Údolím kráľov nasledovala "návšteva" alabastrovej dielne - a tu už, samozrejme, bolo časúú a časúú, dosť na to, aby niekoľkých turistov miestni nie príliž pekne "voňajúci" predavači po krátkej prezentačnej show s ukážkami výroby rôznych blbostičiek oblbli a systémom "ja poviem cenu - to povedz o dve tretiny nižšiu, a nejak sa dohodneme" ich donútili kúpiť "stopercentne" pravý alabastrový výrobok.
Pravý alabaster sa vraj pozná tak, že v prítmí takto svieti...
...nie každého však odborný výklad zaujímal :-)
Ceny ale mali poriadne mastné - nešťastník, ktorý nás prehováral na šachy (inak, veľmi pekné) zliezol z asi 150 dolárov na 50, a to práve v okamihu, keď sme bez akéhokoľvek nezáujmu nastupovali do klimatizovaného autobusu. O pár dni neskôr sme veľmi podobné, ak nie totožné šachy zjednali v Hurghade na 50 egyptských libier - čiže asi za sumu 6-krát nižšiu. Mhm, asi neboli stopercentne pravé :-)
Po "osviežení" miestnym nápojom karkadé (ktorý nám ináč omnoho viac chutil v papyrusovom obchode blízko nášho hotela), se pokračovali tesne poobede, počas najväčších horúčav, k ďalšiemu peklo pripomínajúcemu (teplotou) a oku lahodiacemu cieľu - k chrámu kráľovnej Hatšepsut.
Ale o tom zas nabudúce :-)
Foto: ja a Dominika
