Kovoví králi - Manowar

Koniec 80tych rokov, pol roka pred revolúciou, južná Morava. Partia puberťákov tráviaca dva krásne letné týždne putovaním z miesta na miesto v tzv. putovnom tábore, ktorý organizovala naša vtedajšia triedna učiteľka zo Základnej školy (za čo jej patrí moja nehynúca vďaka – v tých rokoch som toho pochodil po bývalej ČSSR viac, ako kedykoľvek potom).

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (25)

(zdroj: www.manowar.com)

Puberta s nami trieskala teda poriadne, čoho výsledkom bolo aj to, že napr. pri cestách vlakom sme skultúrňovali spolucestujúcim prostredie produkciou, rynúcou sa z „dvojčaťa“ – čiže z prenosného magnetofónu. Kým rok predtým viedol v hitparáde Pražský výběr, tento rok sme pritvrdili – na jednej kazete nahraté dva prelomové albumy amerických metalistov Manowar – pekne z jednej strany Fighting The World, a z druhej Kings Of Metal.

Dnes mi ich životné postoje, vzhľad, filozofia, texty a všetko to divadlo okolo ich hudby vyčarujú úsmev na tvári – moc tieto pózy nemusím, rovnako ani texty o hrdinoch, o metale a podobne – zaváňa to pózerstvom a jednoduchosťou, ak to tak môžem jemne nazvať.

V tej dobe ale tieto albumy hlavne po hudobnej stránke znamenali pre mňa istý prelom – šťavnaté rockové aranžmány, jednoduché, priame melódie, žiadne hranie sa ma nejaké umenie – len čistý rock`n`roll - toho bolo u nás, za ostnatým drôtom, málo. A aj keď sa môj hodobný vkus odvtedy poriadne zmenil, na tieto dva zárezy nedám dopustiť ani po 16tich rokoch.

V roku 1987 vyšiel krátky, ani nie 35 minút trvajúci (taká bola vtedy móda) album Fighting The World, a aj keď kapela už pred tým vydala nejeden nosič, pre mňa je tento prvým v rade, kde v pohode znesiem väčšinu skladieb. Prvá Fighting The World ničím neurazí, hudobne je skôr položená na hardrockových základoch, v refréne však burácajú hlasy bojovníkov, neklamný znak tohoto zoskupenia. Medzi ďalšie charakteristiky kapely jednoznačne patrí niekoľko atribútov – charakteristický silový, výškový spev Erika Adamsa, basa hlavného mozgu a skladateľa kapely Joey DeMaia, a tak isto jednoduché, ale úderné bicie Scota Columbusa.

Nasledovná Blow Your Speakers je opäť skor hardrockovou záležitosťou, nijak zvlášť oslňujúcou. Tento pocit sa ale rozplynie hneď v nasledovnej skladbe – Carry On je klasika najklasickejšia, pre mňa jedna z najlepších rockových vecí, aké kedy vznikli. Opäť nejde o nejaké veľké umenie – ale v jednoduchosti je naozaj niekedy krása. Hororová Violence And Bloodsheld ma nikdy nejak nechytila, ale už nasledovná Defender prekvapí úplne inou náladou, ako zvyšok albumu. Zvyšné Holy War a Black Wind, Fire And Steel, doplnené o dve krátke intrá/predely, sú v metalovej hudbe ozajstnou klasikou – rýchle, dvojkopákom podporené skladby, kde sa chalani na nič nehrajú, len hrajú svoj vysnívaný melodický metal – toto je pravá tvár Manowaru.

To pravé orechové prišlo ale spolu aj s o triedu lepším zvukom nasledovný rok – album Kings Of Metal je dodnes jedným zo základných kameňov tohoto štýlu. Opäť hrajú hlavnú rolu hrdinské eposy o štyroch kráľoch metalu – čiže o členoch Manowar. Po divokej Wheels Of Fire sa začína to pravé divadlo, a odsýpa to pekne rýchlo a zhurta. Hymnu Kings Of Metal, ktorú doteraz hrajú na koncertoch, strieda snáť prvý poriadný „slaďák“ v histórii kapely Heart Of Steel, ktorý nahrali dokonca aj v nemčine, na znak vďaky k nemeckému publiku, ktoré ich vždy víta s otvorenou náručou (na rozdiel od ich domovského, amerického). Po takomto uvolnení, pricháda na rad prekvapenie – basák DeMaio sa síce už aj v minulosti predstavil ako inštrumentálny exhibicionista, ale častokrát zneli jeho sóla samoúčelne – v prípade Sting Of The Bumblebee ale ide o klasický „let čmeliaka“, zahratý na basgitare, a že ide o poriadnu mastenicu snáť nemusím zdôrazňovať!

Kapela však opät zvoľňuje tempo v pre nich netypickej, čisto klávesovej (organovej) trojminútovke The Crown And The Ring (Lament Of The Kings), ktorej však úplne typicky opäť dominuje Adamsov spev a ohromné mužské zbory v refréne.

Od tejto chvíle sa však všetko ženie k veľkému finále. Strednetempová Kingdom Come je dôstojným nástupcom Carry On z predchádzajúceho albumu, bonusovka Pleasure Slave neurazí, a rozmanitá Hail And Kill je určite jedna z tých skladieb, ktoré sa vždy vyskytnú na akejkoľvek výberovke tejto kapely – spolu s poslednou sedemminútovou Blood Of The Kings charakterizujú nové znenie Manowaru, a hovoria jasnou rečou o tom, že kapela má vo svojom štýle jasno, a skončilo sa lavírovanie kdesi na pomedzí rock`n`rollu, hard rocku, a heroického metalu. Toto tu, dámy a páni, je čistokrvný metal!

Celú mozaiku albumu dopĺňa predohra ku skladbe Blood Of The Kings – The Warrior Prayer - a to vyrozprávaný príbeh, ktorým starý otec svojmu vnúčikovi objasňuje okolnosti veľkej bitky, ktorú rozhodli – hádajte kto? No predsa štyria metaloví králi J

V rovnakom duchu pokračovali páni aj na ďalších albumoch, ktoré však vychádzajú pomerne sporadicky. Ale atmosféru dospievania – to vo mne vyvolajú z ich tvorby jedine tieto dva. Na záver pridávam playlist:

Fighting The World: