U Dream Theater sa stalo pravidlom, že každý ďalší album je ladený trochu inak, odlišne, ako ten predchádzajúci. Minulý Train Of Thought bol najtvrdším a najmetalovejším počinom kapely, preto sa logicky dalo očakávať, že skĺznu do trochu pokojnejších vôd.
A skutočne sa tak stalo. Je veľmi pravdepodobné, že tá časť ortodoxných fanúšikov, ktorí majú radšej temnejšiu a tvrdšiu tvár tejto progresívnej hydry (albumy Train Of Thought a Awake) novinke až na výnimky blahorečiť nebudú. Ale ani naopak - album neskĺzol ani do polohy, v ktorej sa nachádzal iný, asi najkomerčnejší počin v histórii kapely – Falling Into Infinity, kde sa okrem inak vynikajúcich vecí nachádzali napríklad aj tri vyslovene pomalé skladby, čo sa už v histórii viac nezopakovalo.
Aký je teda nový album?
Farebný a rozmanitý! V aktuálnej zostave je štvrtým štúdiovým, a neodpustím si poznámku, ako keby sa chalani snažili dať dohromady tie najlepšie stránky všetkých doterajších spoločných diel. V troch skladbách tu zaznieva symfonickosť druhého CD z dvojalbumu Six Digrees Of Inner Turbulence (v dvoch prípaoch dokonca podporená živými slákmi), nájdeme tu tvrdosť už spomínaného Train Of Tought, aj melodickosť podľa mňa vrcholového dielka Metropolis pt 2: Scenes From A Memory. Ale aby ste si nemysleli, že kapela stavia len na niečom, čo tu už bolo (aj keď niekedy som sa tomuto pocitu nevyhol) – nachádza sa tu aj niekoľko prekvapivých prvkov, zjavne ovplynených art-rockovou scénou, či dokonca súčastnými interpretmi (konkrétne Neal Morse – dlhoročná spolupráca s bubeníkom kapely je tu v jednom prípade zjavná a čitateľná).
Poďme ale pekne po poriadku:
The Root Of All Evil - skladba pokračujúca tam, kde skončila This Dying Soul z predchádzajúceho albumu. Tento "cyklus" je celkovo zaujímavý - začal sa už skladbou The Glass Prison z prvého CD Six Digrees Of Inner Turbulence, a tu ide zatiaľ o tretí diel. Tradíciám zostáva skladba verná - ide o porciu tvrdšieho prevedenia aj s priamymi citáciami predchádzajúceho dielu, aj keď k dvom spomínaným predchodcom jej chýba väčší dôraz.The Answer Lies Within - po dvoch albumoch opäť reprezentatívny slaďák. Orchestrálne podfarbená skladba, ale nijak extra nevybočujúca z radu. Príjemné počúvanie.
I Walk Beside You - tak toto sa dalo čakať!! Príjemná, nekomplikovaná, jednoduchšia a šlapavá rocková záležitosť. Možno jej vyčítať prvoplánovosť, ale ak sa z tohoto albumu má niečo objaviť v rádiách, môže to byť práve táto skladba. Mne osobne pripomína staršie U2. So svojimi štyri a pol minútami ide zároveň o najkratšiu skladbu albumu.
Panic Attack - bublanie na base odpáli najväčšiu divočinu albumu. Skladba vo svojej tvrdosti v ničom nezaostáva za duchom predposledného albumu, avšak klávesové medzihry v sebe nezaprú odkaz na melodickejšíe časy Scenes From A Memory. Opäť sa k slovu dostávajú viac aj klávesy, čo nemôžem inak, ako oceniť. Zvlášť sólové výstupy sú výborné.
Never Enough - opäť veľmi "farebná" záležitosť. Celkovo na albume platí, že je produkovaný omnoho otvorenejšie, ako ten predchádzajúci, ktorý sledoval jasne metalový koncept. Skladba je melodická, s pekne stavaným refrénom, a s nezvyčajnými (do tejto doby) registrami klávesových nástrojov.
Octavarium. Titulná, 24 minút trvajúca suita z polovice napáchnutá art rockom. Nálada tohoto opusu sa mi ťažko popisuje - možno trochu zjednodušujúco ale uvediem, že takto nejako by mohli znieť rockovejší Pink Floyd, trochu skrížení so staršími Spock`s Beard. Obrovské kľudnejšie plochy striedajú dynamickejšie časti, Rudess opäť ukáže pár nových zvukov a farieb svojho klávesového šamanstva, ale len na to, aby mu Petrucci (gitary) o chvíľu nezostal nič dlžný. Všetko je postavené na presnom rytmickom základe - Portnoy (bicie) sa v tomto prípade dlho drží skôr vzadu. Nič nevytŕča, nič nechýba. Skladba je v nádherom súlade, a všetky jej časti do seba zapadajú. Zhruba od 13tej minúty sa ale pokľudné tempo začína meniť - najprv klávesové sólo ako vystrihnuté z niektorého albumu od Transatlantic, ktoré však rýchlo prerastie v pravú progrockovú smršť - tentokrát je ale disharmónií pomenej, všetko je pekne melodické a upravené. Vôbec to ale nie je na škodu! Octavarium vrcholí asi päť minút pred koncom v zbesilom finále, po ktorom nasleduje Morseovské orchestrálne uvoľnenie, ktoré si páni už vyskúšali v minulosti v skladbe Losing Time - Grand Finale. Celkovo ale skladbu vysoko oceňujem - aj v rámci DT tvorby ide o posun.
Celkový dojem z albumu je vysoko pozitívny. Možno nejde o tak zásadné dielo, akým boli v minulosti Images & Words, alebo už spomínané Metropolis pt. 2: Scenes From A Memory, ale oproti predchádzajúcemu albumu ide o zreteľný posun k omnoho väčšej rozmanitosti a otvorenosti. Popri dvohc komerčnejších skladbách ponúka aj niekoľko slušných strednetempových zárezov, jednu úplnú divočinu a dve excelentné dlhostopážne etudy, za ktoré sa nebudú hanbiť ani za niekoľko rokov.
Ostáva len odhadovať - akým smerom pôjde divadlo snov ďalej?
