„I`m pretty shocked“
Vetu „I`m pretty shocked“predniesol jeden z najsvojráznejších gitaristov posledných desaťročía rešpektovaná osobnosť na rockovom nebi Brian May, keď uprostredfrenetického potlesku stál na pódiu, siahajúcom priamo medzi nadšených divákov.Koncert, na ktorý čakala celá jedna generácia fanúšikov anglickej kapely Queen,sa práve sľubne rozbiehal, a už vtedy, po pár prvých skladbách, bolozrejmé, že nejde o tak celkom obyčajnú show. It`s a beautiful day
Asi máloktoočakával, že zbytok kapely, ktorú pred 14timi rokmi navždy opustil FreddieMercury, nájde dostatok kuráže, a skúsi nahradiť túto nezameniteľnúpostavu, ktorá tvarovala celý výraz kapely. Síce sa pred pár rokmi rozprávaloniečo o spolupráci s George Michaelom, ktorý sa skutočne predviedolfantastickým spôsobom na spomienkovom koncerte na počesť Freddymu v `92om roku,neskôr sa zas viedli reči o Robbie Williamsovi – no, nechám naindividuálnom posúdení, či si to viete predstaviť, alebo nie (ja osobne sinapríklad viem Queen predstaviť spolu s Garym Charonem – spevákom bývalýchExtreme – ale to je len taký môj malý sen).
V každomprípade, po 19tich rokoch od posledného verejného koncertu, a po 14tichrokoch od smrti Freddieho Mercuryho Queen povstali z popola, a napodnet Briana Maya obnovili koncertovanie spolu s britskou legendou –spevákom kapiel Free, Bad Company, The Firm – Paulom Rodgersom.
Doposledného miesta zaplnená Sazka Aréna (mimochodom – pár koncertov som užpochodil, ale tento patril skutočne k tým, ktoré boli organizovanéšpičkovo, a konali sa v špičkových priestoroch – všetka česť! Teda –až na jeden detail, a tým je predaj lístkov, v dnešnej dobe mi prídepriam neuveriteľné, že nie je možné zaplatit lístok kreditnou kartou, heh...)čakala na „slávnostný odpal“ do pol deviatej, keď však ešte do plne osvetlenejhaly zaznel playback zremixovanej verzie otváracieho songu It`s a Beautiful Day z posledného „posmrtného“ albumuMade In Heaven, bolo jasné, že show sa začína. Obrovskou čiernou plachtouzakryté pódium sa ponorilo do tmy počas úvodných tónov pre niekoho možnoprekvapivo zaradenej Eminemovej LoseYourself. A hneď po nej to celé prepuklo.
Paul Rodgers – TheVoice
Decentnýakustický úvod, Paul Rodgers vychádzajúci spoza opony, kráčajúcia spievajúci na časti pódia, ktorá siahala asi do štvrtiny obecenstva.O malú chvíľu za ním nastupuje hlavná osoba celého večera – Brian May –a obecenstvo sa môže zblázniť. Tento okamih trvá ale len chvíľu, presne dookamihu, keď to Queeni rozbalia naplno – TieYour Mother Down je jeden z tých heavy songov, ktoré sa ako rozpalovákna úvod proste hodia.
Obrovskáopona padá, halou zaznejú decibely tvorené tentokrát už celou kapelou,a od tejto chvíle mohlo to mnohotisíchlavové monštrum, nazývané publikum,hľadať odpoveď na otázku, či je vôbec vhodné snažiť sa nahradiť tak osobitéhospeváka, akým jedoznačne Freddie bol, a ak áno, či bola Brianova voľba –nadviazanie spolupráce s Paulom Rodgersom – správna. Treba povedať, že anivšetci členovia Queen neboli presvedčení o tomto „projekte“ – turné sanezúčastnil pôvodný basgitarista kapely John Deacon. Nech je, ako chce – alemoje očakávania Mr. Rodgers – mimochodnom na ostrovoch mimoriadne uznávanápersóna – nielenže splnil, ale dokonca aj prekročil. Už v úvodných songochkoncertu – spomínanej Tie Your MotherDown, nasledujúcej I Want ToBreak Free, prekvapivej, rockovej, a skvele vokálne prevedenej Fat Bottomed Girls (ktorú – pokiaľ viem– naživo nehrali od začiatku 80tych rokov), a v trochu menšej miereaj v „elvisovke“ Crazy Little ThinkCalled Love zaskakujúci spevák ukázal, v čom je jeho sila, a žejeho meno je zárukou – naštastie sa nesnažil Fredieho napodobňovať (to by naturné asi radšej zobrali nejakého imitátora), ale songy položil do spevácky trochuinej roviny – inak povedané odspieval veci po svojom, svojím spôsobomfrázovania, niekedy aj úpravou melódie, jednoducho tak, že piesňam vôbecneublížil, ale naopak, obohatil ich o svoje vnímanie. Koncert bol špecifickýtým, že v podstate mala kapela troch spevákov – o sólové party saPaul delil s Brianom a Rogerom – ale najvačšia zodpovednosť ležalasamozrejme na Rodgersovi. Uvoľnenie
Po úvodnom nášupe prišli na radosobné vyznania a ukľudnenie atmosféry. Pre túto chvíľu nebol na pódiu preRodgersa priestor, a na dlhé chvíľe sa stali ťahúňmi a ústrednýmipostavami dvaja zostávajúci členovia Queen. Ako prvý prekvapivo napochodovaldoprostred obecenstva bubeník Roger Taylor, aby na akustikách spolu s doprovodnýmihráčmi Dannym Mirandom (inak zaskakoval celý večer absentujúceho Deacona)a Jamiem Mosesom odohral precítenú SayIt`s Not True (okrem nich pomáhal kapele s klávesovými nástrojmia doprovodnými vokálmi aj známa osoba ešte z čias pôvodnýchkoncertných turné z 80tych rokov – Spike Edney). Queeni boli (sú)výnimočný aj tým, že traja zo štyroch členov kapely spievali aj sólovo,a pritom farba hlasu každého z nich bola diametrálne odlišná odzvyšku kapely. Rogerovi Taylorovi prisúdili sudičky do vienka vysoký, miernezastretý hlas, ktorému takáto akustická poloha veľmi slušala.
Pre mňajeden z najsilnejších zážitkov bola nasledovná dvojica skladieb, ktoré užodspieval Brian May – a to veselá `39,a hlavne Love Of My Life, ktorúBrian venoval Freddiemu – že ju s ním spievala celá aréna nemusím hádamani hovoriť. Úžasný zážitok.
Show & výkony
To už alezaznievali prvé tóny ďalšieho songu, ktorý som ale identifikoval až po párodspievaných vetách podľa textu – pretože dravú rockovú Hammer To Fall páni pretavili do poloakustickej a rozvleklejpolohy, ktorá prešla do originálneho soundu až niekde pred druhým refrénom.Spev si podelili Brian s Rodgerom, Paul stále oddychoval kdesiv zákulisí. Počas tejto skladby prvý sa krát počas koncertu dali do pohybupohyblivé konštrukcie nad hlavami hudobníkov – Queeni boli vždy známi svojimibombastickými predstavami o sprievodnej show ku koncertom, a svojupovest dostáli aj v Prahe – svetelná konštrukcia bola skutocňe monumentálna,od rozsiahlych pohyblivých svetelných panelov až po 4 mohutné „svetlomety“ zabicími – tak nejak som si vždy predstavoval protiletecké svetlometyJSvetelné rampy ovládalo okrem riadiaceho pultu aj niekoľko technikov priamo napódiu, po krajoch hlavnej rampy vyseli rebríky, po ktorých tieto „veveričky“liezli hore a dole. Svetlomety boli občas manuálne odtlačené na krajplochy, a to vo chvíľach, keď sa odostrela zadná opona a na plátnopremietali film – samozrejme, išlo hlavne o odkazy na Freddieho(historické zábery z návštevy Japonska v 70tych rokocha podobne), a publikum veľmi živo na podobné veci reagovalo.
Svetelnešlo inak celkovo o veľmi vydarenú akciu, a aj keď som osobne očakávalnejakú tú pyrotechniku, myslím, že po tehto stráne dostali ludia za svojepeniaze slušnú protihodnotu. Queeni jenoducho dokázali, že zostali rovnakýmiperfekcionalistami, ako v minulosti.
O hudobnomprevedení veľa rozprávať netreba – v rámci hudby, ktorú produkujú,odohrali títo páni veľké predstavenie, bez vážnejších zaváhaní. Áno, kebyžechcem hľadať chyby, poviem, že napríklad nástup na sólo v I Want It All nebolo stopercentné– ale povedzte, koho to zaujíma? J komu to v tom dave v tej chvíli vadilo?
Odpoviem si sám – asi nikomu.
Roger & Brian
Nasledujúcedesiatky minút patrili naďalej jednoznačne dvom ústredným postavám koncertu. Pokrátkej rytmickej vyhrávke sa najprv sa spevácky prejavil bubeník Roger Taylorv prekvapivo zaradenej skladbe I`mIn Love With My Car (inak, B-strana singlu Bohemian Rhapsody zo 75teho roku), a potom nasledovala asi 10minútová gitarová exhibícia Briana Maya – a každý, kto sa na jeho Brighton Rock Solo tešil, dostal čo zato. Okrem „klasických“ vyhrávok, dobrevádzaných legendárnym oneskorovacímefektom zaradil Brian do svojho predstavenia aj vyhrávku Chinese Torture z albumu The Miracle, a hlavne perlu zosvojho sólového albumu Back To The Light – inštrumentálku Last Horizont. Táto skladba oplýva pokľudnou náladou, pastva preuši, a počas koncertu aj pre oči – veľká točiaca sa „diskotéková“ guľa(neviem prečo, ja keď niečo také vidím, vždy si spomeniem na skladbu „žiju sisvúj diskopříběh“J)nad gitaristom spolu s množstvom svetla vytvorila pekný efekt, po celejaréne krúžili stovky svetelných „prasiatok“, nádhera.
Pogitarovej smršti ukľudnil atmosféru Roger Taylor skladbou These Are The Days Of Our Life, ktorá bola jedným z poslednýchsinglov, vydaných za Freddieho života. Absencia Paula Rodgera už bola alezjavná, jeho dlhá neprítomnosť však naznačovala, že koncert sa blíži k svojmuvyvrcholeniu.
Bohémska rapsódiaAutomatomdoprevádzaná hitovka Radio Ga Gabola pre mňa asi najslabším miestom koncertu – skladba spolovice odspievanástále sa na pódiu pohybujúcim Rogerom Taylorom chytila dych a dávny leskaž v momente, keď si Roger sadol tam, kam patrí – za bicie (čím dynamikastúpla o 100%) a opraty, teda lepšie povedané mikrofón chytil do rúkoddýchnutý Paul – to už vytlieskávala notoricky známy refrén celá hala, aj zapodpory štyroch svetelných technikov, stojacich na rampe za bicími – napobavenie prítomných jeden z nich ale vôbec ten základný rytmus nezvládala zo zásady tlieskal opačne, veď to poznáte, Ein Kessel Buntes,a ideme na prvú J. Takýto prejav amaterizmu mi ale dosť vadil. No čouž, možno došiel hošan o prémie J
Od tejtochvíle ale už všetko fugovalo dobre a až do konca koncertu už dostalipriestor len svižnejšie kúsky – najprv odspieval Paul niečo zo svojej tvorby,priznám sa, že tú skladbu nepoznám, ale bola prijatá veľmi dobre (veď ani nešloo žiadnu uspávanku), nasledovala fantasticky nasvietená Kind Of Magic, už spomínaný nášup I Want It All a akoposledná skladba v rámci hlavného bloku nasledoval asi najznámejší zárezod Queenu v hudobnej histórii – BohemianRhapsody.
A tunasledovalo asi najväčšie prekvapenie večera – živú kapelu totižto sprevádzalsamotný Freddie Mercury – celú prvú časť songu spolu s klavírnymdoprovodom „odohral“ a odspieval zo záznamu, čím Queeni pripravili skutočneveľký emotívny zážitok všetkým prítomnýma Freddiemu zložili vkusnú poctu. Silnázáležitosť! Po opernej časti ale už točil stojanom na mikrofón opäť PaulRodgers a so cťou tento gigant rockovej dospieval.
God Save The Queen
Po odchodekapely do zákulisia prešla Sazka Aréna zaťažkávacou skúškou, keď zaplnenégalérie dupotom a piskotom žiadali kapelu o návrat. Hluk kulminoval,a spolu s ňou aj samotný koncert.
Prídavkyodpálili hitom Show Must Go On – tumusím ale skonštatovať, že pôvodna spevácka línia sa mi páči viac, publikumbolo ale v takom vare, že na nejakom mojom názore asi vôbec nezáleží.Nasledovná Paulova All Right Nowpremenila koncert na jednu veľkú párty, táto skladba bola do záverečného setuzvolená naozaj vhodne a predĺžená verzia jej veľmi sedela – ľudia sabavili, a o to tu celú dobu išlo.
Absolútnyzáver patril neodmysliteľňe dvojici skladieb We Will Rock You a WeAre The Champions, a to už boli na nohách skutočne všetci.
Koncert,trvajúci presne dve hodiny, myslím si naplnil očakávania fanúšikov, ktorímerali cestu do fantastickej Sazka Arény. Profesionálne zvládnutá akcia, tak poorganizačnej, ako aj hudobnej a svetelnej stránke, splnila sen mnohýmz nás, ktorí nemali možnosť potrhlú kráľovnú vidieť v plnej slávea pôvodnom obsadení. Ak mám hovoriť za seba – jednalo sa o jeden z najsilnejšíchzážitkov, ktoré sa mi na koncerte dostali. Len jednaotázka zostala visieť vo vzduchu – pčas záverečnej klaňačky cez Brianom rockovoupravenú britskú hymnu God Save TheQueen mohli rozjarení fanúšikovia hľadať odpoveď na otázku, či bude showpokračovať a pojde Queen ďalej s Paulom Rodgersom, alebo sa jednalolen o jednorazové turné?
Vzhľadom na formu zúčastnenýchdúfam, že toto vystúpenie nebolo v našich končinách posledné!
