Sneh na Spockovej brade.

Najskôr trochu z histórie tejto pre mňa výnimočnej kapely.

Spock`s Beard vznikli v roku 1992 v LA ako zoskupenie okolo bratov Nicka a Alana Morseovcov, so spoľahlivou rytmikou v podaní bubeníka Nicka D`Virgilia a basáka Davea Merosa v pozadí. Neskôr sa k nim pridal famózny klávesák Ryo Okomuto , a jedna z nastávajúcich hviezd na rockovom nebi mohla vyjsť.

Hneď na začiatku uvediem na pravú mieru, že nejde o žiadny metal. Práve naopak - veľa hlavne z pomalších skladieb by sa kludne mohlo uchytiť aj v rádiách. Hudba Spock`s Beard nie je nijak výnimočne náročná na počúvanie (samozrejme, to nemyslím v porovnaní s všadeprítomným mainstreamom), základnú kostru tvoria silné melódie a prešperkované aranžmány.
Ich sila je práve v "pesničkovosti", ktorú dlhé roky razil líder, spevák, skladateľ a multiinštrumentalista v jednej osobe - Mr. Neal Morse (ktorého som už skôr spomínal aj v súvislosti s projektom Transatlantic ).

Po mimoriadnom debute nasledovala štvorica silných opusov, skutočného vrcholu tvorby sa ale priaznivci dočkali v roku 2002.

Koncepčný dvojalbum Snow je podľa môjho názoru vrcholom tvorby Spock`s Beard, a tvorí akýsi prirodzený prechod medzidovtedajšou tvorbou SB aj s Nealom Morseom, a jeho sólovou tvorbou - pretože po vydaní tohoto dielka sa prekvapivo rozhodol nepokračovať ďalej ako člen kapely, ale vydal sa pod silným vplyvom v našich končinách dominantného náboženstva na sólovú dráhu. Ale spať k Snow. Po piatomalbume V som očakával, ze SB trochu zmenia výraz, ale pravda vo formedvojalbumu mi vyrazila dych - ide skutočne o koncepčné album so všetkým, čok tomu patrí - od samostatného príbehu chlapíka, prekvapujúco sa volajúceho Snow:-), až po opakujúce sa hudobné motívy. Prvé husle tu hrá"morseovská" melodika, trochu do úzadia sa dostali rôzne maléexperimenty, reprezentované trochu horšie stráviteľnými skladbami z predchádzajúcich albumov ako Thoughts, alebo The Great Nothing. Hudba je na počúvanie veľmi príjemná, ale skrýva veľa, množstvo tajomstiev odhalí až po viacnásobnom posluchu.

Album ma drží vo svojich pazúroch od začiatočnej Made Alive/Overture, ktorá po počiatočnom klude rozpúta búrku, cez výbornú Stranger In a Strange Land, drsnejšiu Welcome to NYC , nádhernú Open Wide The Flood Gates až po rozsiahlejšiu Made Alive Again/Wind At My Back. Nálada sa vystrieda od citlivej Carrie, cez rozjarenú Looking For Answers až po vyslovene ujeté sólové predstavenie Ladies And Gentlemen, Mister Ryo Okomoto On The Keyboards .

Jednou vetou - dve hodiny silných hudobných zážitkov.

Ak máteradi melodické a jemné progrockove veci, miestami hraničiace s poprockom - vrelo odporúčam. Album vyšielaj v limitovanej 3CD edícii, kde tretie CD obsahuje rôzne demá aakustické verzie už predtým vydaných skladieb (mimo iných aj The Light z prvého albumu).

A na záver pridávam playlist: