" Tu máš, vypočuj si toto, z toho umreš! " vybafol na mňa môj známy. Možno mu išlo o to predať ďalšie CD, ale aj keď som samozrejme po posluchu neumrel, trafil sa do čierneho.
Symphony X prejavili na tomto pre nich zlomovom albume v plnej kráse to, čo ich robí zaujímavými - znejú tu tvrdé rify, sympfonické vyhrávky (ktoré ale začínajú výraznejšie vychádzať na povrch až na neskorších albumoch), výrazovo jemnejšie plochy striedajú divoké rifové dvojkopákové výpady. Hudba je dosť metalovo orientovaná, ale nejde o žiadny beztvarý a bezduchý metalík niekde z dedinskej tancovačky - miestami to páni pekne progresívne roztočia, inde dostanú miesto klasickejšie ladené vyhrávky, a celé je to ošperkované výbornými klávesovo-gitarovými pretekmi, a hlavne fantastickým spevom Russella Allena , ktorý nezaváha ani na sekundu, a jasne ukazuje, ako sa to má v tomto štýle robiť.
Dušou kapely je gitarista Michael Romeo, ktorému fantasticky sekunduje rýchloprstý drtič kláves Michael Pinnella. Konkrétne na spomínanom albume dopĺňajú rytmiku ešte basák Thomas Miller, a bubeník Jason Rullo .
Album začína nekompromisným nášupom Of Sins And Shadows, ktorý nenechá nikoho na pochybách, o com bude nasledovných 65 minút reč. Tvrdé rify dopĺňané priam queenovskými vokálmi a sviežymi klávesami vrcholia v sólových pretekoch, ktoré niekedy hraničia až so samoúčelnou exhibíciou. Hneď v druhej Sea Of Lies sa pokračuje v rovnakom duchu - basa prepletá v rýchlom tempe divoký rif, a čoskoro sa k nej pridajú aj gitary a bicie. Počas sóla dostanú zabrať opäť klávesákové prsty, aj bubeníkove nohy. Cez trochu do speedmetalu orientovanú Out Of The Ashes sa konečne dostávame k uvoľneniu - veď už aj bolo na čase! Deväťminútová The Accolade je krásnou mozaikou rytmov, zvukov, vokálov a nálad. Podla mňa prvý vrchol albumu.
Avšak hneď nasledovná Pharaoh nás však okamžite vracia späť do sveta tvrdšieho rocku, a ukazuje progresívnejšiu stranu tváre Symphony X. Možno si to namýšľam ale inšpiráciu cítim v albume Awake od Dream Theater. V podobnom duchu pokračuje aj nasledovná The Eyes Of Medusa. Tá pravá smršť prichádza v nasledovnej The Witching Hour, kde sa páni nezastavia ani na chvíľu a celá skladba sa nemilosrdne rúti k zdárnemu koncu. Avšak najcennejší klenot albumu sa ukrýva v predposlednej, vyše 20 minút trvajúcej epickej, progmetalom do špiku kostí napáchnutej titulnej skladbe The Divine Wings Of Tragedy. Od úvodného prekvapenia v podobe asi dvojminútovej vokálnej vložky, cez tvrdé sekané rify, rôzne uvoľnenia, inštrumentálne šialenstvá (pre niekoho možno samoúčelné) - tá skladba ma od prvého posluchu nepustila, a stále sa k nej rád vraciam, pre mňa je takým menším metalovejším obrazom Change Of Seasons od už spomínaných Dream Theater. Absolútny vrchol podľa mňa nielen tohoto albumu - Symphony X sú výbornou kapelou, a stvorili od vtedy niekoľko kvalitnýcd CD, ale tomuto opusu, zhodou okolností prvého, ktorý som od nich spoznal, sa už nevyrovnal žiadny!
Po poriadnom nášupe nasleduje uvoľnenie - len druhá vec na albume, ktorá prináša uvolnenie napätia, jemnejšia Candlelight Fantasia - ale slaďák určite nečakajte.
Album môžem viac než odporučiť fanúšikom síce tvrdšieho, ale vôbec nie jednoduchého rocku. Táto hudba hrá mnohými farbami, a síce niekedy skĺzava do polôh, keď sa muzikanti predvádzajú, nemám im veľa čo vytknúť - velmi vydarené dielko!
Na záver pripájam playlist:
1. Of Sins and Shadows | 4:58 |
2. Sea of Lies | 4:18 |
3. Out of the Ashes | 3:39 |
4. The Accolade | 9:51 |
5. Pharaoh | 5:28 |
6. The Eyes of Medusa | 5:26 |
7. The Witching Hour | 4:15 |
8. The Divine Wings of Tragedy | 20:41 |
9. Candlelight Fantasia | 6:45 |
