Kdesi na konci vesmíru, kam nedosvieti svetlo hviezd, kde prázdno plní priestor a chlad nedáva nádej teplu, leží schúlená postavička. Nemyslí, necíti, už nie, len vyčerpaná čaká na nový deň, na slnko, ktoré aj tak nevyjde, na lúč, ktorý aj tak nezasvieti. Tak pokorená, sama sebou, tak nezmyselná v bytí, ktoré bezozbytku a neuvážene pochovalo Nádej v Splanutí, ktoré sa snáď nikdy nemalo unúvať, a ktoré snáď nikdy ani nebolo. Padlý anjel, sám so sebou...
Kdesi na konci všehomíru, kam neprenikne žiadna myšlienka, leží trinásta komnata. Je plná Smútku, všezaberajúceho, je plná Bolesti, uhrančivej a koncentrovanej, rozdávanej a príjmanej, tak citeľnej. Je plná Lásky, upieranej a branej, podlo znásilnenej, takej, ktorá nedáva zmysel, popieraná už len samotnou svojou existenciou, v mžiku chvíle, v nekonečne. Je plná Pokory, ktorej je tak navýsosť málo, až zúfalo. Duša padlého anjela, sama so sebou...
Kdesi na konci času, na hranici večnosti, funebrák koná svoju povinnosť. Šesť stôp pod zemou, tam je to pravé miesto. Naoko nesmrteľné, a predsa dokonale zraniteľné, bez milosti sprznené a vyvrhnuté mimo realitu, odsúdené na večné zatratenie. Myšlienky a ilúzie padlého anjela, sami so sebou...
Kdesi tam, na konci všetkého, umiera padlý anjel. Sám so sebou...
