Matej a Lenka bývali oproti cez chodbu už dlhšie, presnejšie niekoľko rokov. Za celú dobu registrovali príchody a odchody v susednom byte. Nikto iný neodchádzal a neprichádzal, ostatných šesť rodín bolo "pôvodných", natrvalo usadených. Občas absolvovali nejakú schôdzu, keď sa ľudia z brány stretli a diskutovali o podstatných nepodstatnostiach, o tom, kto zas nezamkol dvere v bráne, kto vyhodil aký špak z cigarety a podobne.
Dve slečny nikdy na žiadnu schôdzu neprišli.
Spočiatku to Matejovi ani Lenke nevadilo, každý si žije svoj život tak, ako chce a ako najlepšie vie. Nenusí sa zapájať, no nie? Raz im aj požičali soľ, keď si prišli vypýtať, na Silvestra si dokonca aj pripili.
Najprv začala frflať tetuška bývajúca o poschodie vyššie. Vraj špakov pred vchodom je viac, ako bývalo. A ževraj je vchod omnoho častejšie odomknutý. Matej si to začal všímať, a musel uznať, že ufrflaná suseda má pravdu. Aj ľudí, ktorí sa premleli dvermi bytu bolo nejak veľa.....snáť to len nie sú.... ale to nie. Veď ani nie sú nejak extra príťažlivé.
Až raz....... v noci.
Matej práve zaspával, nový deň sa akurát zrodil. Lenka už pokojne odfukovala. Ale len do okamihu, kým sa na susednom byte nerozleteli dvere a chodbu otriasol ženský krik, ktorý o sekundu doplnil aj hysterický buchot na dvere. Na Matejove dvere. Tým prebehla vlna strachu a pachuť krízovej situácie. Polospánok bol na dlhé hodiny preč.
"Č o sa deje? " spýtala sa potichu ešte poriadne neprebudená Lenka. " Neviem ", Matej už bol na ceste k dverám a potichu sa priblížil ku kukátku. Nič by ho nepresvedčilo len tak otvoriť dvere bez zhodnotenia situácie. Pohľad cez kukátko odhaľoval celú scénu - jedna z dievčin už vzdala búchanie na Matejove dvere a rýchlymi skokmi utekala o poschodie vyššie, kde pokračovala krikom a búšením v budení celého vchodu, ktorý už ale po prvých sekundách musel byť na nohách.
Ručičky na hodinkách odkrojovali z jednej hodiny v noci, a v kukátku okrem vo dverách sa krčiacej druhej dievčinky Matúš zočil vysokú, svalnatú postavu s vyholenou hlavou.
" Irena, što ty robiš, neblazni, poď sem! " spustil hromotĺk lámanou slovenčinou s juhoslovanským prízvukom. Irena ale bláznila ďalej a tĺkla na ďalšie a ďalšie dvere za ktorými sa schovávali vyplašené rodiny. Nikto neotvoril. Nikto. Ani Matej. Ten už v ruke držal telefón s vyťukanou 158čkou. Nezavolal.
Hromotĺk v tej chvíli usúdil, že to asi nemá zmysel. Z prvého poschodia bolo k dolným dverám blízko, pár skokmi bol pri nich, a keďže boli zamknuté, jednoducho vybil sklenenú náplň a zdrhol preč do tmy.....
Matej zaspal tej noci veľmi neskoro. Čo sa v tom byte odohrávalo, čo sa stalo, že tie dve boli také prestrašené.....a čo by sa bolo stalo, keby hromotĺk neušiel, ale dokonal započaté dielo..... otvoril by predsa niekto tie dvere, za ktoré sa všetci schovávali? Otvoril by ich on? Riskoval by pre neznáme dve pochybné slečny?
Každému bolo teraz jasné, čo tam tie dve robia, prečo sa tam premlelo toľko na pohľad nie moc príjemných chlapov, a prečo našli v bráne napríklad injekčnú striekačku. Šlápoty. V prenajatom byte. Až do doby, kým jedna noc neskončila takmer tragicky.
Najbližšia domová schôdza docielila u majiteľa bytu vysťahovanie dievčin. Zhruba o mesiac sa nasťahoval nejaký mladý párik....
Ale nikto sa nikdy nikoho nespýtal, prečo v tú noc nikto neotvoril dvere. Prečo nikto nezavolal aspoň políciu. A Matej dúfal, že nabudúce nebude musieť v noci takto kričať napríklad Lenka, keď im do bytu niekto v noci vlezie.....veď čo ak nikto neotvorí......
