Je však celkom sranda, ako funguje tá naša – tak povediac originálna „pamäťovka“, ktorú si každý z nás nosí vo svojej hlave. Akým zvláštnym selektívnym spôsobom to celé funguje. Napríklad naša cica Berta si o päť minút už nepamätá, že Vás chcela od naštvanosti zjesť. Hneď na to zabudne, a hneď sa vám moce okolo nôh a pradie, ako keby sa nič nestalo J Zabudnime však na mačky a prístroje - ide mi skôr o tú našu vlastnú, ľudskú pamäť – často nám nefunguje v tej najnepríhodnejšej chvíli, niekedy nás zradí úplne, na niektoré veci si zas pamätáme až moc dobre – a to často priam proti vôli zdravého rozumu. V zásade však platí, že človek väčšinou spomína (a pamätá si) len na tie lepšie stránky prežitých udalostí – potom sa to prejavuje napríklad vo forme iracionálnych tvrdení typu „dobre už bolo“ :-) Z dnešného pohľadu sa mi zdá, ako keby v úvodných rokoch svojho života toto prírodné pamäťové médium absorbovalo len tie najzákladnejšie postrehy – neviem, ako Vy, ale moja najrannejšia spomienka sa vzťahuje až na obdobie „štúdia“ v miestnej materskej škôlke – pamätám si na to, ako som v zime – za tmy!!:( - musel ráno vstávať niekedy o šiestej, a to, predstavte si, kôli takej banalite, akou je návšteva materskej škôlky! Tuším odvtedy nerád vstávam :-) Druhá najrannejšia spomienka je už príjemnejšia – odohráva sa opäť v škôlke, a týka sa poobedňajšej siesty (ktorá inak vyvrcholila vždy poobedňajším spánkom – čo by som dal za to dnes:-)) – vidím, ako si listujem vo velikánskej (oproti mne – malému špuntovi) náučnej knihe, v ktorej je vyobrazená prírodná katastrofa – dravá voda unáša vo víre celé auto, no jednoducho trauma na celý život. Čo si pamätáte ako prvé vy? Na čo by ste najradšej zabudli? :-) PS: ešte jedna ranná spomienka ma napadla – týka sa už prvého ročníka na základke – a ešte dnes cítim vôňu a chuť medu, ktorý sme s pani (vetdy súdružkouJ učiteľkou sami vlastnoručne navarili – mňam! :-)
