Predvolebná kampaň, ako aj prvé týždne po voľbách, v ktorých získal Robert Fico a jeho suita historické víťazstvo, naznačujú nebývalú zmenu v správaní sa a v komunikácií tohoto dlhodobo najpopulárnejšieho politika. Prečo je to tak? Je zmena image, štýlu komunikácie, prístupu k základným otázkam politickej etiky, skutočnou a prirodzenou zmenou, alebo ide o vykalkulovaný produkt politického marketingu?
Obdobie rokov prvej vlády Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010, keď si za koaličných spojencov vybral populisticko-nacionalistické strany SNS a ĽS-HZDS, sa vyznačovalo niečím, čo múdrejší ľudia ako ja, označili za stav akejsi permanentnej studenej občianskej vojny. Neustála konfrontácia s opozíciou, ktorá sa prejavovala napríklad v absolútnej ignorácii akýchkoľvek návrhov z mimo-koaličného prostredia, ideologické konflikty, ktoré dávali jasne najavo hodnotové zakotvenie vedúcichpredstaviteľov strany Smer-SD kdesi v polovici 80-tych rokov, neustále dýchanie do pahreby sváru slovensko-maďarského spolunažívania, fabulácia historických faktov a otvorený súboj s akýmkoľvek náznakom iného názoru boli súčasťou denno-denného politického súboja. Strana Smer-SD sa tešila dlhodobej vysokej popularite, a víťazstvo vo voľbách v roku 2010 bolo brané ako samozrejmá vec. Otázkou zostávalo, aké bude výrazné, poprípade s kým by strana mohla po voľbách vytvoriť koalíciu. Vzhľadom na vysokú úroveň konfrontačného antagonizmu voči vtedajšej opozícii však dosiahol Smer-SD tzv. Pyrrhovo víťazstvo – žiadna zo strán vtedajšej opozície nebola ochotná ísť s dominantným Smerom do vlády, a tento sa ocitol v nechcenej opozícii.
Zdá sa, že povolebná opozičná frustrácia znamenala vo svojom dôsledku vznik akejsi novodobej verzie „poučenia z krízového vývoja“, s ktorým Robert Fico rok a pol takpovediac zaspával aj vstával.
Druhým momentom, ktorý vnímam ako kľúčový, je zmena celospoločenskej klímy, ako dôsledok tzv. kauzy Gorila. Táto, bez ohľadu na pohnútky a dôsledky, ukázala pomerne priekazne, že hranica prahu citlivosti slovenskej verejnosti je oproti minulosti posunutá, a ani pomerne jednoznačne pozitívne opatrenia stredo-pravej vlády v oblasti transparentnosti nestačili na zabránenie volebného prepadu bývalých koaličnýchstrán, kde jednou z príčin sú práve podozrenia z korupcie počas druhej Dzurindovej vlády. Tieto kauzy, a hlavne ich dôsledky, nech už ich vnímame hocijako – trebárs aj ako súčasť cielenej kampane proti konkrétnym politickým subjektom – sú obrovským mementom a vztýčeným prstom pre každú, hocjako momentálne populárnu stranu. Aj Robert Fico má strach, aby sa ten prst nezmenil na vztýčený prostredník slovenského voliča. Nakoniec, on sám bol v podstate strojcom neslávneho konca inej politickej stálice 90-tych rokov – strany ĽS-HZDS bývalého trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara.
Poučenie z krízového vývoja teda obsahuje aj druhú kapitolu, a tá sa volá „čistota verejného života“.
Toto pokladám za dva najdôležitejšie momenty, ktoré determinujú zmenu v prístupe budúceho premiéra Roberta Fica. Minulé zlyhanie, a predchádzanie budúcich problémov, ako jasný kalkul v rámci marketingovej stratégie najväčšej politickej strany na Slovensku. V Smere dobre rozumejú náladám „ľudu“, a jednoduchou matematikou sa dopracovali k výsledku, ktorý momentálne pozorujeme – k akejsi verzii Fico 2.0, alebo, ak chcete – k verzii ficizmu s ľudskou tvárou.
Iste, ešte stále môže ísť o cynickú hru, lebo asi nie každý je ochotný uveriť, že Fico a jeho suita sa zmenila z večne zachmúrených technokratov moci na anjelov, a že nástenkové tendre a emisie sú len akési matné spomienky, ktoré sa už nikdy nezopakujú. To všetko ukáže až budúcnosť, aj keď už zloženie novej vlády a prvé kroky v prípadoch, akými sú vyšetrovanie kauzy Gorila, alebo riešenie ohľadom vymenovania generálneho prokurátora.
Jedno je však isté. Pokiaľ sa verzia Fico 2.0 ukáže ako takpovediac „final release“, a medzinárodné okolnosti ho nevyhodia z koncentrácie, a zároveň dokážu udržať na uzde všetky tie pijavice, čo sú na nich naviazaní (sic!), torzo pravicovej opozície bude stáť pred ťažkou úlohou ponúknutia alternatívy. Lebo aj za predpokladu rýchlej „obrody“ týchto strán (hahaha), už obyčajný triedny boj s boľsevikom stačiť na mobilizáciu ani náhodou nebude.
Ficizmus s ľudskou tvárou začína písať svoju prvú kapitolu. V konfortnej situácii pohodlnej väčšiny v parlamente, teda v stave, aké Slovensko ešte nezažilo.
Nuž, čujme, hľaďme, čo sa bude diať....
