Včerajšie psychopatické vystúpenie bývalého trojnásobného premiéra a bývalého najpopulárnejšieho politika Slovenska by ma inak nechalo chladným - zvláštne na ňom bolo snáď len to, že dlhé roky mne (a ani väčšine Slovákov) podobné výstupy hysterky od splavu vôbec nechýbali, a teraz sme nútení si na ne opätovne zvykať.
Čo ma zarazilo, bol výrok, ktorý nechal paradoxne (z môjho pohľadu) drvivú väčsinu publicistov chladných - a to ten, ktorým prirovnával činnosť KDH k vyčíňaniu červených fašistov v 50-tych rokoch. Priama otázka na poslancov KDH znela v duchu "ste takí istí ako komunisti v 50tych rokoch, alebo ešte horší?" To všetko krikom a človeku by sa zazdalo, že bol na pokraji infarktu.
Skúsme si teda pri týchto pľuvancoch na hroby komunistických obetí pripomenúť, čo sa v Česko-Slovensku dialo v 50tych rokoch, keď už máme kníhkupectvá plné publikácií o tom, ako super bolo za socializmu, a bývalí súdruhovia učitelia v školách cítia pri podobných témach zmätok v duši.
Česko-Slovensko 50tych rokov bolo klasickou diktatúrou, kde ľudský život nehral rolu. Niekoľko rokov po vyhnaní Nemcov, po prevrate v 48om, po najväčšej krádeži v našej histórii (znárodnenie, zakladanie družstiev), prebiehala v týchto rokoch hromadná naháňačka intelektuálnej elity národa. Čo nezlikvidovali fašisti v 40tych rokoch, pozatvárali ich červení nástupcovia v rokoch 50tych. Intelektuálna elita bola prirodzeným nepriateľom "robotníckej triedy" so svojim "predvojom - KSČ" na čele - prirodzene, bolo potrebné ich zadupať do zeme, aby sa nasledovní absolventi socialistického vysokého školstva nemali moc s kým porovnávať. Podobne cirkvi, kláštory, tisíce zničených a pokrivených ľudských ľudských osudov, a - samozrejme - po nich obrovské ukradnuté majetky.
Menovou reformou v roku 1953 dokonali svoje dielo absolútneho okradnutia celého národa.
Za takúto "diktatúru proletariátu" zaplatili stovky ľudí životom priamo na šibenici, tisíce v lágroch, a státisíce zaplatili stratou svojho majetku, prípadne emigráciou a odlúčením od svojich blízkych. V 50tych rokoch boli bežné praktiky komunistického Gestapa - Štátnej bezpečnosti - za ktoré by sa nehanbili ani ich fašistickí predchodcovia. Keď "vinník" nespolupracoval, bol k výpovedi - rozumej, k svojmu priznaniu - jemne prinútený. Päsťami, kopancami, elektrickým prúdom, palicami, nohami od stolu. Väzňom boli mliaždené prsty, zatĺkali im špendlíky pod nechty, lámali rebrá, možom rozkopávali prirodzenie. Takýmto spôsobom boli mučení častokrát ľudia, ktorí len pár rokov predtým bojovali so zbraňou v ruke proti hnedému moru Európy, a nie raz sa stalo, že im boli katmi ich bývalí spolubojovníci, alebo, ešte horšie, bývalí gardisti - krivé chrbtice, schopné vykrivenia na akúkoľvek stranu, len aby zlízali spoločenskú smotanu uznania aktuálnych mocipánov. Množstvo vyrazených zubov pri takýchto fašistických "povyrazeniach" by možno nevedel spočítať ani pán Mečiar.
Množstvo obetí by ale spočítať mohol vedieť. Na to jestvuje pomerne veľa historických záznamov. A keď už ich bude pán bývalý trojjediný premiér počítať, keď bude prechádzať meno po mene, konkrétne ľuské osudy nešťastníkov, zomletých neľudským režimom, mohol by si pri pohľade do tvárí týchto ľudí snáť aj priznať, akú do neba volajúcu hlúposť to zas raz dostal zo svojich nevymáchaných úst. Mohol by si snáť niekde pri tretej tisícke mien povedať, že medzi snažením KDH o zrušenie amnestií, o ktorých sa aj jeho momentálny guru, Rober Fico, vyjadril, že sú politickým suterénom (aby následne jeho poslanci zamietli sa ich zrušením čo i len zaoberať), a medzi zavraždením týchto ľudí je predsa len nejaký ten rozdiel.
Alebo chcem toho od neho veľa?
