Je pár dní po a moje tušenie mi dalo za pravdu. SME blog je plný článkov, vyjadrujúcich zhnusenie nad touto skutočnosťou, a majú pravdu. Títo nešťastníci vo vedúcich úlohách štátu (a strany, tisne sa mi na jazyk) určite trpia ťažkou schizofréniou pri pomyslení na oslavu niečoho, čoho by neboli sami nikdy schopní, a tento kŕčik oportunistického stáda prospechárov a ad-hoc riešiteľov bez akekoľvek vízie (okrem vízie vlastného zbohatnuia a opojenia mocou) bolo nádherne v posledných dňoch vidieť.
Skúsim to ale inak. Kašlať na Fica a jeho kachličkujúcich lokajov, zalezených počas novembra kdesi, odiaľ vyliezli až keď zistili, že sa im v podstate nič nestane, a práve naopak - že nadišiel čas užívať si kapitalistický luxus. Nenechám si spomienky na tie dni kaziť takýmto niečím.
Pre mňa znamenal Novemer ´89 niečo iné. Znamenal mamine slzy po telefonáte s mojou sestrou, ktorá bola vtedy vysokoškoláčka v Bratislave, a kde sa už schádzali desaťtisíce ľudí - ale v ospalom okresnom meste sa ešte nič nedialo a informácie boli veľmi skreslené. Bol to strach, strach o vlastné dieťa, strach zo vzopretia sa moci, ktorá dovtedy nekontrolovane vládla, a valcovala akýkoľvek prejav odporu. Vďaka Bohu, že tento typ strachu už medzi nami nie je, a dnes moja mama maximálne tak mávne rukou alebo prednesie pár viet na adresu našich "protištátnych" vystúpení. Kto si to vedel pred 20-timi rokmi predstaviť?
Pre mňa znamenal November ´89 aj tlačenie sa do vlaku, smerujúceho do Viedne. Neviem, či si na to niekto pamätá, sám sa divím, mal som vtedy 13 rokov - ale obrázok ľudí, ktorí sa ako dobytok pchali oknami do jedného z prvých vlakov, smerujúcich do Viedne mi zostal zafixovaný v pamäti. Nemal som to tým ľuďom za zlé, 90 perent z nich by sa tam pravdepodobne nikdy nedostalo, ak by režim nepadol. Vďaka Bohu, že táto nesloboda, aj prvotný "dobytčársky" spôsob cestovania je preč. Dnes môžete trebárs stopom prejť prakticky celú Európu, a veľa ľudí tak aj spravilo. Stačí občiansky preukaz. Kto si to dokázal pred 20-timi rokmi predstaviť?
Pre mňa znamenal November ˙89 aj mnoho iného. Znamenal spolunáležitosť, ktorá síce vyprchávala spolu s miznúcim snehom na jar ´90, ale ktorá nasvedčovala - a stále som o tom presvedčený - že tento národ predsa len dokáže v zlomových momentoch na chvíľu vypäť všetky sily a ukázať to dobré v ňom. Znamenal skúsenosť, samých so sebou, vo všetkom dobrom aj zlom, čo sa odohralo za tých 20 rokov, veď to sme predsa my, nikto iný, len vďaka nám vládol Mečiar, Dzurinda, dnes Fico, len my sa z toho môžeme poučiť, alebo aj nie. Len vďaka nám sa rozdal majetok za korunu "domácej kapitálotvornej vrstve", nad väčšinou ktorej je teraz už len vrstva hliny, také boli jej spôsoby, a tak aj skončila, alebo len vďaka nám skončili tzv. "stategické podniky" v rukách zahraničného kapitálu, vďaka_bohu, dodám ja, aspoň má nová "kapitálotvorná", tentokrát sociálno-demokratická vrstva menej čo rozkrádať. Príkladov by bolo mnoho, ide mi len o to, že tí ľudia nespadli z Marsu - sú našou súčasťu, sami sme si ich zvolili. My sme oni, a oni sú my.
A znamenal aj zodpovednosť, samých za seba, za svoje skuty, činy, prešľapy aj úspechy. Niekto ju zvláda, niekto menej, niekto vôbec, ľudia sú rôzni a život krivoľaký, ale - nie je to úžasné, už len ten fakt, že človek, viac ako kedykoľvek predtým, môže takýto typ zodpovednosti niesť a zvládať?
Koľko ľudí si toto vedelo pred 20-timi rokmi, napríklad 19/11/1989 - bola práve nedeľa - čo i len predstaviť?
