Rozumiem výhradám voči postupom, ktoré volí Igor Matovič. Neriadená strela, človek bez diplomatických škrupúl, generátor neistoty, valiaci sa kameň, ktorý na radosť nacionálno-komunistickej opozície dokáže rozkolísať už aj tak dosť naklonenú šikmú vežu stability a dôvery strán súčasnej koalície.
Skutočne tomu rozumiem. Vedel by som tu napísať veľa riadkov o tom, ako sa definuje politická stabilita, ako sú pre ňu dôležité stabilné politické strany, ako to vplýva na tvorbu politickej kultúry. Ako by bolo takmer nemožné zostaviť vládu v prípade, že by sa každý poslanec riadil len sebou samým a svojimi predstavami, ako to robí Igor Matovič.
Ale viete čo?
Potom si spomeniem, akou stabilitou oplývala tá jednoliata stranícka mašinéria bývalého premiéra, ako poslušne sťa ovečky stláčali gombíky a posúvali túto krajinu smerom na Balkán.
Spomeniem si, s akou ľahkosťou sa v minulosti v mene stability schvaľovali protiústavné zákony, ako sa v mene stability vyhadzovali poslanci z parlamentu.
Spomeniem si, že ten istý Matovič sa vďaka sebe – nie vďaka straníckym centrálam, ktoré zháňajú peniaze vlastnou hlavou – dokázal prekrúžkovať do parlamentu. To muselo naštvať, čo?
A spomeniem si, že ste to predsa boli vždy vy, to údajné „menšie zlo“ politického spektra tejto krajiny, čo ste tak hlasno kritizovali kolektivizmus a zdôrazňovali individualizmus, čo ste sa pasovali do role záchrancov pred mentálnou neslobodou tých, čo vodu kážu a víno pijú, pred tými, čo radšej uprednostnia „mlieko za dve“ pred šancou otvoriť oči a myseľ. Už ste zabudli?
A preto vám len poviem – mali by ste byť za Matoviča skôr vďační, ako ho preklínať. Mali by ste sa ho snažiť skôr použiť ako symbol rôznorodosti, ako ho vyčleňovať a očierňovať. Mali by ste pochopiť, že vaša snaha o presvedčenie verejnosti, že to on je ten nezodpovedný, sa vám vráti v reflektoroch mediálneho záujmu, ktorý priťahuje.
Pouvažujte o signáloch, ktoré vysielate. Skúste spraviť o krok viac, ako si myslíte, že je nutné spraviť. Možno to Mr. Matovič naozaj pokašle a osobným zlyhaním spoluzaviní návrat tej horšej časti nášho ja do správy vecí verených. Chápme sa správne – mňa svojimi krokmi vôbec nefascinuje, práve naopak. Často mi lezie na nervy. Ale veď vy predsa nechcete byť jednoliatou masou naprogramovaných oviec. Nie ste ako "oni".
Či áno?
Spraviť občas ten krok naviac teda za pokus stoji.
Či nie?
