Poslaneckí darmožráči, beztrestne šoférujúci s promile v krvi, prípadne nadávajúci tým, čo si konajú svoju povinnosť, pregrciavači, trtošiaci sa kade-tade po hrádzach, služobné autá, sledujúce ministrov, letiacich v lietadlách, alebo policajní šéfikovia, chvastajúci sa jazdou 200 km za hodinu, a to len z toho titulu, že „oni môžu“.
Odporné, malé, žiaľ až moc vlastné komukoľvek, kto sa na Slovensku dostane „do funkcie“.
Kauzu policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka, prichyteného pri dopravnom priestupku, si môžete vysvetliť akokoľvek – môžete zostať naštvaný na papaláša, pomyslieť si svoje o vykonštruovanom PR, alebo sa tešiť z toho, že aspoň nezatĺka a bude niesť dôsledky.
Nakoniec, aj to je posun oproti minulosti. Kto chce, ten vidí.
Mňa však trápi iné.
Rozmýšľam, či sa niekedy dožijem doby, že tí, čo majú byť vzormi, pri vedomom pochybení dokážu nielen prijať svoj trest – ako nakoniec každý z nás, bežných smrteľníkov – ale aj vyvodiť dôsledky.
Rozmýšľam, či sa dožijem, že nadľudia sa nielen „ponížia“ a nechajú so sebou zaobchádzať ako s „ľuďmi“, ale zároveň že nerezignujú na svoju spoločenskú úlohu, ktorou je napríklad aj „ísť príkladom“, alebo taká smiešna vec, akou je „byť vzorom“. Napríklad svojim podriadeným - policajtom.
A tak len rozmýšľam, či sa vôbec niekedy dožijem napríklad toho, že policajný prezident, nech je akokoľvek schopný, nech k nemu ktokoľvek chová akékoľvek sympatie, nech je akokoľvek lepší, ako ten pred ním, okrem prijatia testu (čo by malo byť absolútne samozrejmé a bez akejkoľvek diskusie), aj vyvodí dôsledky.
