Čo je to Slotensko , sme si povedali minule. Vo chvíli, keď slotenská vláda vládne aj na Slovensku, však končí všetka sranda. Vtedy sa začnú diať veci – ako napríklad fraška okolo nového tlačového zákona.
Súčasná nacionálno – socialistická vláda je príznačná tým, že nevládne – ona len pokračuje v triednom boji, tak, ako sa to kedysi naučili v rodnej štátostrane. Včera bojovala s nenásytnými monopolmi, dnes s opozíciou, zajtra si v rámci svojho dialektického pohľadu na svet vymyslia nejakého iného vútorného nepriateľa. Jeden nepriateľ však zostáva stále rovnaký – a tým je novinárska obec.
Kedysi, keď išli novinári modrej odnoži nadľudí s názvom „politici“ po krku (napríklad kauza skupinka, vláčiky, etc etc), krochkali vtedajší hľadači tretej cesty blahom. Po dvoch rokoch vládnutia však nastalo to, čo bolo zákonité – keďže nacionálno – socialistická koalícia Slovenska neplní (vďakabohu) prakticky nič zo svojich predvolebných sľubov, a vládnutie sa obmedzuje na pár ad hoc rozhodnutí a permanentný boj s bubákmi, bolo jasné, že médiá to dajú skôr či neskôr tejto arogntnej cházke ultrapravicových multimilionárov, spolčených s primitívnymi nacionalistami a vyhasínajúcimi mečiarovcami, pekne vyžrať aj s navijákom. Na Slotensku po Slotensky!
Osobná pomsta.
Toto novodobý generálny tajomník nemohol nechať tak. Človek, mentálne ukotvený kdesi hlboko v 80-tych rokoch, s potrebou diktovať, čo kto môže a nemôže hovoriť a písať (napr. buldozér na prebale knihy a IVO) zavelil do boja – a oportunistická akčná trojka, ktorá nemá problém zlegálniť kradnutie majetkov ľudí („Smerom k ľuďom“) kvôli diaľniciam, alebo ktorá nedovidí za horizont najbližších volieb a hazarduje s budúcnosťou celých generácií (útoky na II. pilier a neriešenie problémov I. piliera), s radosťou vytiahla do zbytočného niekoľkomesačného boja s novinármi. Nad nimi, samozrejme, nevyhrajú, tí sú naučení bojovať denno-denne. Na rozdiel od upotených pupkáčov z parlamentu, žijúcich z našich daní, absolvujú novinári voľby každý deň – každý deň bojujú o hlasy tých, čo si ich noviny kúpia, a z mojich daní to nestoji ani korunu. Skôr či neskôr bude zákon novelizovaný a reakcie nacionálnych socialistov napr. v SME budú skôr na smiech. Ale zdá sa, že za tú osobnú pomstu to stálo.
Ide o ľudí.
Ale prd baraní. Primárnym objektom záujmu novinárov nie je ľud, proletariát a robotnícka trieda, ako sa to snaží nahovoriť vládna rétorika. Objektom záujmu sú rôzne „celebrity“ a – samozrejme – politici. Verejne známi ľudia, lebo len tí predajú číslo, lebo len o tých je zaujímavé priniesť pikošky. Či je Ferko Cicvárek z Majcíchova homosexuál, to nikoho nezaujíma. Ale že Fico drísta, vo vláde máme mimozemšťana, alebo že najsociálejšie cítiaci politici na Slovensku sú kšeftári s realitami, stavajú baráky v centre BA za desiatky miliónov a menia dvojmiliónové autá každé dva roky – to už niekoho zaujímať môže.
Žiadna ochrana ľudí, žiadne vznešené ciele. Osobná pomsta nevďačníkom, pocit nadvlády a kontroly byrokratmi, žijúcich z našich daní, a snaha vynútiť si priestor tam, kde prirodzene – vďaka svojej politike – zaznievajú kritické a nepríjemne sa počúvajúce hlasy.
A bude to tak dovtedy, kým bude slotenská vláda splývať s tou slovenskou....
