Okrem rozhodného NIE zo strany francúzov a predpokladaného NIE zo strany holanďanov (o čechoch a ďalších nasledujúcich referendachtivých národoch sa pre istotu zatiaľ cudne mlčí), a kilogramov jalových rečí našich politikov ma zaujala aj krátka správička o tom, že daňových poplatníkov Spojeného kráľovsktva stojí ročne (!) členstvo v EU 200 miliárd libier.
Povedané očami ekonóma – tú istú sumu by stála ostrovanov osemročná ekonomická recesia, ktorou teda británia, na rozdiel od krajín eurozóny, ktoré balancujú na jej pokraji, v žiadnom prípade netrpí.
Áno, určite môžme teraz vytiahnuť kopec protiargumentov, a možno to aj niektorí diskutujúci urobia, o nepresnosti analýzy, o protihodnote v podobe voľného trhu a podobne. Ale – ak by to bola pravda čo i len z časti – ako daňového poplatníka voľne pohodeného niekde na ostrovoch a hrajúceho možno na gajdy niekde v severnom Škótsku by ma skutočne zaujímalo, ako mi toto lídri môjho štátu vysvetlia.
Kde sa vlastne stala chyba? Pokiaľ viem, európske spoločenstvá nevznikali preto, aby na nich niekto prerábal. Takýchto otázok, na prvý pohľad nesúvisiacich, je ale viac. Prečo má napríklad vyše 90 percent obyvateľov únie doplácať na niekoľko percent poľnohospodárov, kôli ktorým sa EÚ správa ako klub vyvolených, ktorí si nepustia do rajóna konkurenciu z tretích štátov – a to hlavne z chudobných krajín, ktoré by za „normálnych“ okolností boli prudko konkurencie schopné, a ktoré by účinky takejto otvorenej politiky pocítili omnoho viac, ako pseudonávrhy na zavedenie „solidárnej“ dane z leteniek?
Prečo má 99 percent občanov EÚ doplácať na ochranárske opatenia voči ázijským výrobcom textilu, ktorý, zdá sa, v posledných rokoch dáva vale miletičovskému image, a nie je vo svojej podstate až tak nekvalitný, ako sa o ňom hovorí, ale pritomje podstatne lacnejší, ako domáca produkcia? Kôli jednému percentu, ktoré je zamestnané v konkurencie-neschopných podnikoch? Len nech mi ale nikto nehovorí o podhodnotenej čínskej mene, pretože jediná relevantná snaha, ktorú som zachytil v médiách, išla zo strany amerického ministra financií. Nie nemeckého, nie francúzskeho, alebo trebárs aj slovenského.
Takýchto prípadov sa určioe nájde viac. Európa zo seba nerobí vysokokonkurencieschopnú ekonomiku. Väčšina štátov ide žiaľ protichodným tempom – udržiavaním iluzórneho a drahého sociálneho systému, ktorý produkuje čim ďalej tým viac pohodlných a socioegoistických jedincov, spoliehajúcich sa na všetko, len nie na seba, nedobehneme tie, pre mnohých prekliate a imperialistické, spojené štáty, ani keby nám šli oproti.
Včerajší deň by mohli vzhľadom na výsledky francúzskeho referenda vyhlásiť za celoeurópsky deň euroskeptikov .
Pre nás ostatných by to mohlo znamenať precitnutie z eurosna, kde eurá padajú ako pečené holuby z neba, a kde sa diktujú zvrchu 300-stranové dokumenty, obhajované vetami typu „tretiu časť ani nečítajte, to nie je podstatné“ - Európa sa musí integrovať na základe pôvodných ideálov, siahajúcich snáť až niekam k francúzskej revolúcii.
Pretože jedine sloboda jednotlivca, otvorená vzdelanostná ekonomika zbavená zbytočných prekážok, pružné pracovné právo a odvaha zreformovať sociálnodemokratickými vládami zabrzdené ekonomiky môže priniesť ovocie v podobe rastúcich ekonomík. Presne tak, ako je to v británii, írsku, alebo, trebárs, v USA.
Preto dúfam, že francúzska facka bude dobrá minimálne na to, že EÚ lídri prestanú písať elaboráty v Lisabone, a zamerajú sa na konkrétne a efektívne reformy.
