Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu. Večný odkaz socialistického realizmu, ktorý mal šancu naplno sa rozvinúť v dobách budovania ranného boľševického kapitalizmu, je tak zažratý v mentálnej výbave slotenského národa, že by sa mohol kľudne objaviť na prezidentskej štandarde, a po nevhodnom „Pravda víťazí“ tak konečne dať najavo pravú podstatu morálky.
Najlukratívnejšie je samozrejme rozkrádanie vo veľkom a zo štátneho. So železnou pravidelnosťou sa na svetlo božie dostávajú rôzne kauzy a kauzičky, pri ktorých stranícka príslušnosť nehrá prakticky žiadnu významnejšiu rolu. Ficove moralizovanie o Palackovi a rady, aby bol radšej ticho, sú žiaľ trápne pri pomyslení, s akými výtečníkmi tvorí koalíciu, kto stojí za jeho tzv. sociálnou demokraciou, a čo tí páni spravili s týmto štátom v polovici 90-tych rokoch. Z majetkov, ktoré sa vtedy rozdali za korunu, a z dlhov, ktoré potom museli občania tohto úbohého štátu zaplatiť zo svojho, by sa dal postaviť tunel cez celé Slovensko a naplniť tým desiatky švajčiarskych kont.
Dzurindova obhajoba je tiež vtipná, v kontexte káuz, v ktorých sa jeho podarený minister objavil, aj v kontexte faktu, že nechal dlhé roky v hlavnom meste svoju stranu fungovať na princípoch, za ktoré by sa nehanbili ani tí najvynaliezavejší poctiví podnikatelia-mečiarovci.
Žiaľ, je to tak. Červení boľševici ukazujú prstom an tých modrých, a modrí zas na tých červených. Elity ukazujú národu to najhoršie, čo v ňom je, a z roka na rok klesá šanca na skutočne slušnú a hodnotovú politiku.
Potom to vyzerá tak, že snaha o znechutenie voličov je v podstate cielená. Ešte chvíľu, a môžeme na území Slovenska vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej zlodejskej republiky.
Myslím, že si veľa politikov vydýchne, a začnú sa konečne správať prirodzene, bez masky a drístov určených pre verejnosť...
