Wikipédia o tomto modernom more píše nasledovné:
Aids (z ang. Acquired Immune Deficiency Syndrome) alebo syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti je infekčná choroba ľudí vírusového pôvodu.
AIDS je charakteristický postupným oslabovaním imunitného systému, ktorého funkčnosť nakoniec poklesne natoľko, že sú mu nebezpečné aj také typy infekcií alebo zhubného bujnenia, ktoré sa u zdravého človeka vôbec nevyskytujú, napríklad kandidózy, Kaposiho sarkóm, zápaľ pľúc spôsobený Pneumocystis carinii.
Skúsme sa teraz odosobniť od lekárskeho prostredia, a pod imunitným systémom si predstavme správu vecí verejných na Slovensku, štát v plnej jeho kráse, miestne zastupiteľstvá, ale aj napr. obsadzovanie funkcií v štátom riadených firmách - a zrazu tu máme epidémiu AIDS takých rozmerov, že tá skutočná bledne závisťou.
Postupné oslabovanie imunitného systému morálky verejného života prebieha systematicky, na každej úrovni, za každej vlády, a naprieč celým politickým spektrom. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. Kauzy, kauzičky, každý týžden otvárané a prepierané nemorálnosti, kde sa nami platení zástupcovia predbiehajú v tom, kto sklame viac, už snáť ani nikoho nevzrušujú.
Kto sa nádejal, že decentralizáciou a prenosom kompetencií (a teda aj peňazí) na mestá a župy sa priblíži správa vecí verejných bližšie k občanovi, ktorý bude zblízka vidieť na prsty „tých hore“ musí prežívať dosť prudké sklamanie. A pritom často vôbec nejde o nejaké „staré štruktúry“, alebo súputnikov súčasnej oportunistickej vlády, ale skôr o skupiny, s ktorými sa na celoštátnej úrovni ráta skôr so snahou takéto veci potierať – či už ide o skúsenosti s Nitrianskym VÚC a „samovládou“ SMK, alebo najnovšie o košickú kauzu miestneho dopravného podniku v „réžii“ SDKÚ. Čuduje sa potom niekto, že "niet komu veriť"?
Škandálov na miestnej úrovni je toľko, že prakticky každé väčšie mesto má svojho primátora, lietajúceho v nejakom súdnom spore, alebo podnikavého poslanca miestneho zastupiteľstva, o ktorom chodia všakovaté, len nie dobré chýry, pričom je u nás samozrejmosťou, že takíto ľudia kandidujú opäť.
Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že funkčnosť nakoniec poklesla natoľko, že dôveru v spomínané inštitúcie sa už pomaly ani nedarí resuscituovať, a pacient nám tu skomiera na infúzkach pred očami. Výsledok je jasný – znechutenie ľudí, apatia, pocit, že aj tak na tom nezáleží a jeden hlas nezaváži.
Riešenie? Liek proti skutočnej pliage menom AIDS zatiaľ neexistuje. Ale prvým krokom na liečenie nášho oslabeného imunitného systému tejto spoločnosti by mohlo byť napríklad aj to, že zajtra v komunálnych voľbách o sebe nenecháme rozhodnúť iných, ale sami kopneme do zadnej časti tých predstaviteľov (oni sú v podstate akýsi nositelia víru HIV) miestnej scény, ktorí nás za posledné štyri roky sklamali, klamali, a konali inak, ako vo verejnom záujme.
Aj zajtra sa uvidí, či sa táto spoločnoť liečiť chce, alebo či si s vírmi HIV hovie v pochybnej, ale pohodlnej symbióze.
