Celkom milá slávnosť, až na dva detaily. Na jednej strane – reprezentujúc prezidentskú kanceláriu - stál Milan Čič so suitou, na druhej strane asi 20 členov vtedy ešte povolenej slovenskej (prepitujem) pospolitosti. Komunisti a neonacisti si pekne svorne prišli uctiť jeho pamiatku. Rázus sa musel v hrobe obracať, chudák.
Tento obraz sa mi vynoril pred očami pri čítaní vyhlásení komunistu Róberta Fica - tohoto času zastávajúceho funkciu predsedu vlády SR - ktorý v dobe vlády jeho rodnej strany (mimochodom – Národnou Radou Slovenskej Rady vyhlásenej za zločineckú) bojoval z plných síl za socialistický internacionalizmus proti buržoáznemu nacionalizmu.
Je to jednoducho tak, v každej dobe existuje istá, povedzme, zvláštna sorta politikov , ktorí vycítia, odkiaľ vietor fúka, a v rámci tej najlepšej tradície slovenského oportunizmu sa strkajú – s prepáčením za výraz – do zadnej časti tela tomu, kto im môže priniesť moc. Za minulého režimu to bola všemocná strana, dnes sú to všemocné prieskumy verejnej mienky a pudovo podprahový šovinizmus a nacionalizmus.
A ak napríklad o desať rokov získajú islamisti na Slovensku väčšinu, budú prví, kto zahalí svoje ženy od hlavy po päty do čierneho a na hlavu si nasadia turbany.
To sú oni - naša zvláštna sorta politikov, bezchrbtových oportunistov, privlastňujúcich si slová ako národ, vlastenec, znásilňujúc a využívajúc ich, zas a znova. Vždy boli, a vždy budú.
Na smolu nás všetkých – aj tých, ktorí na tieto zaklínadlá naleteli.
Zvláštna sorta politikov....
